Prvé tohtoročné sympózium prebehlo 17.-18. januára 2013.

Etnologička Jaroslava Panáková, nám prostredníctvom premietania filmov, fotografií a rozprávania veľmi presvedčivo a jasne priblížila minulý aj súčasný život v kúte sveta zvanom Čukotka, ktorý patrí do rozľahlého eskimáckeho pásma. Čukotskí eskimáci zvaní tiež “Jupi” si napríklad nikdy nestavali iglu zo snehu. Radi si pochutnávajú na veľrybej “slaninke” či morských zemiakoch. Majú zaujímavú vieru o putovaní duší svojich predkov - môže sa vám tu celkom ľahko prihodiť, že váš syn je zároveň vašou prababkou a pod. Tamojší život bol odjakživa úzko spätý so zvieratami žijúcimi v okolitej prírode a v mori, pretože ľudia tu boli životne odkázaní na ich chov, lov a následné spracovanie. Tunajší obyvatelia na to, zdá sa, ešte nezabudli a presvedčivé “predstavenie” na túto tému vedia pre turistov zohrať i dnes. Aj sem už však celkom naplno prenikajú výdobytky západnej civilizácie - všetci tu dobre vedia načo je počítač s internetom, ako vyzerá tropické ovocie alebo tyčinka snickers. A hoci často hroziaca smrť od zimy a hladu je už prekonanou minulosťou, život na ďalekom severovýchode stále ostáva o čosi drsnejší, vážnejší ako ten náš.

Eskimácky príbeh “O mužovi, ktorý sa premenil na hviezdu” nafotili: Lucia Kemková, Johanka Čierna, Samko a Marek Šoškovci, Vincent Wiedermann, Jurko Koprda, Viki Jurisová a Sofia Pinzíková pod lektorským vedením Petra Snadíka a Dušana Dobiaša. Výstava fotografií je nainštalovaná na Stanici (približne dovtedy, kým sa neroztopia snehy a ľady).

Kde bolo, tam bolo, žil jeden starec, ktorý stál na ľadovej kryhe a čakal pri prierube na tuleňa, kedy sa priblíži k otvoru, aby sa nadýchol. Lenže na protiľahlom brehu sa v rokline hral kŕdeľ detí a z času na čas vyplašili tuleňa, na ktorého starec práve vrhal harpúnu.
Napokon sa starec rozhneval na deti, že mu ničia úlovok a zreval:
“Uzatvor sa roklina okolo tých, čo plašia moju korisť.”
Naraz sa nad deťmi uzatvoril kopec. Dievčatku, ktoré nieslo na rukách mladšieho bračeka, sa potrhal kožúšok. Potom všetky deti začali jačať, pretože sa z uzavretej rokliny nedalo vyjsť. Nikto im nemohol priniesť jedlo, dala sa len cez škáru naliať voda, ktorú deti vylizovali.
Napokon všetky zomreli od hladu.
A vtedy susedia napadli starca, ktorý kúzlom uzatvoril deti do rokliny. Kým sa všetci za ním hnali, on vzlietol k oblohe.
Zrazu sa starec rozžiaril, stúpal k nebu, až sa premenil na veľkú hviezdu. Môžeme ju teraz vidieť na západe, keď sa svetlo vracia po dlhej tme. Svieti však nízko, nikdy nestúpa vysoko na nebesia. Voláme ju Nâlaussartoq (Venuša): ten, kto stojí a počúva.