22. augusta 2008

Rondel, jeden z najväčších žilinských kruhových nadjazdov, bol postavený v 80-tych rokoch, v socializme. V rovnakom čase postavili pri ňom a okolitých cestách obrovské piliere verejného osvetlenia. Rondel funguje dodnes, ale obrovské lampy, ktoré mali osvetľovať jeho monumentálnu ambicióznu konštrukciu, nanaplnili nikdy svoju úlohu. Časom zhrdzaveli, zmizli káble z ich útrob a mesto inštalovali nové decentnejšie verejné osvetlenie. Piliere lámp však zostali, hoci bez zjavnej funkcie. Vyzerá to, akoby na ne - predimenzované konštrukcie dokazujúce bohatstvo, modernizáciu a progres socializmu - ľudia zabudli. Nefunkčné ale stále nezvyčajne veľké stĺpy zaujímavého tvaru vyzerajú dnes skôr ako sochy či pamätníky, pripomínajúce výdobytky a omyly socializmu.

Základnou myšlienkou sochárskeho projektu Istvána Csákányho bolo potvrdenie tejto konštrukcie ako pamätníku a revitalizácia osvetlenia. Umelec nainštaloval na vrchol 20-metrovej lampy v strede Rondela realistický portrét obyčajného človeka - seba samého. V rukách s pracovnými rukavicami drží nad hlavou solárny panel, ktorý cez deň nabije batérie, aby v noci osvetľovali sochu prostredníctvom svetiel zospodu panela. Socha slúži ako protéza pre svetlo - aby svietilo. “Fakt, že lampa takúto pomoc potrebuje, odráža historické pozadie. Lampa verejného osvetlenia s pridanou sochou vytvára miesto stretnutia ideológií a technológií minulosti a súčasnosti. Vďaka tejto syntéze získava mesto a jeho obyvatelia kúsok vlastnej zabudnutej histórie i nový symbol a monument. Je to doposiaľ môj najväčší projekt a nepodarilo by sa mi ho realizovať bez pomoci všetkých zúčastnených, najmä Beatrix Szorényi, sochárov Matúša Pšenka a Juraja Muchu, zváračov Vlada Kujana a Lászla Letela, elektrikára Igora Stáreka, žeriavnika Dušana Pytela a ľudí zo Stanice Žilina-Záriečie. Zvyčajne dávajú mestá na monumentálne sochárske diela milóny, tento projekt vznikol svojpomocne a aj v tom je jeho sila”, povedal tesne po vztýčení sochy jej autor István Csákány.

Samotná socha tiež otvára dialóg so sochárskym kánonom socializmu. Namiesto patetickej a monumentálnej postavy robotníka-roľníka, ukazuje bežného človeka, ktorý vyzerá skôr malý a osamelý. Je civilný a vyzerá, že vníma svoje heroické gesto skôr ako úlohu či prácu, a nie niečo, čo zmení svet. Jeho snaženie zostáva skôr individuálne, môžeme povedať až sebareflektujúce, pretože nakoniec dokáže osvetliť len sám seba.

Za finančnú a materiálnu podporu ďakujeme Višegrádskemu fondu, firmám Ekosolar Piešťany, LedTechz, Helios Slovakia a Duvoks, Mestu Žilina, Ministerstvu kultúry SR, Stredoeurópskej nadácii a SLOVNAFT a.s.

www.csakanyistvan.hu