Úspešná a oceňovaná skupina ME-SA, ktorú ste na Stanici mohli vidieť už niekoľkokrát, napríklad s predstavením Much More Than Nothing, prizvala na spoluprácu do nového tanečného projektu choreografa Renana Martinsa de Oliviera, pôvodom z Brazílie. Spoločne s ďalšími umelcami z rôznych krajín sa stretli na Stanici, aby počas rezidencie pracovali na novom predstavení s názvom Let Me Die In My Footsteps. O tejto spolupráci sa spolu s choreografom Renanom rozprávala naša súčasná EDS dobrovoľníčka, Jana Baierová.
Predpremiéru predstavenia uvedieme 15. mája o 19.00.
Medzinárodný súbor tvoriaci predstavenie Let Me Die In My Footsteps je zložené z jednej českej a dvoch slovenských tanečníčok, tanečníka z Nemecka, slovinského hudobníka a ty pochádzaš z Brazílie. Ako ste sa všetci stretli a ako toto zoskupenie vzniklo?
Do spolupráce ma pozvala skupina ME-SA z Prahy, kde Martina Hajdyla Lacová a Karolína Hejnová pracujú, tam som stretol tiež Soňu Ferienčíkovú. Zoznámil som sa s nimi vďaka choreografovi a tanečníkovi Petrovi Šavelovi, ktorý s nimi pracoval už pred tým. Presviedčal ma, že by som mal zrealizovať projekt v Prahe. Gaspera Piana poznám z jeho projektov v Brusseli. Chcel som s ním pracovať už na svojich predchádzajúcich projektoch, ale až doteraz sa to nepodarilo. S Benjaminom Pohligom som spolupracoval už niekoľkokrát a tiež sme študovali na tej istej škole. Hovoril som si, že by bolo dobré mať v predstavení aspoň jedného tanečníka muža. Takto nejako to vzniklo. Nebol to zámer mať takéto medzinárodné obsadenie, proste sa to stalo.

Diváci predstavenia budú mať možnosť vypočuť si niečo z Gasperovej tvorby, ktorá bude počas predstavenia hraná naživo na scéne, čo môžeme vidieť už v promo traileri. Tá hudba sa mi zdá takmer meditatívna, východisko predstavenia avšak kotví v pojme krízy. Prečo si sa rozhodol vytvoriť tak silný kontrast medzi hudbou a hlavnou témou?
Časť, ktorá je zobrazená v promo videu, je špecifickou časťou predstavenia, kde sú všetky zložky veľmi pomalé. Hudba v iných častiach taká nie je. Ale faktom ostáva, že Gasper je na scéne sám so svojou gitarou, hrajúci v kúte melancholické melódie…zdalo sa mi to ako dobrý kontrast vzhľadom k tomu, že pohybový materiál je veľmi drsný. Celé predstavenie je pre performerov fyzicky dosť náročné, a tak sa mi zdalo zaujímavé nazrieť sa na daný materiál s týmto tipom zvuku. Vďaka hudbe je z predstavenia niečo krásne, nielen agresívne. Kríza je v tomto význame nielen kríza politická alebo ekonomická, ale tiež emocionálna, kríza vzťahová. Je to niečo, od čoho chcú byť jej aktéri izolovaní, chcú sa toho zbaviť, ale zároveň toho chcú byť súčasťou. Sú v určitom zmysle v pasci. Je to svojim spôsobom veľmi obsesívne a myslím, že zvuk tento dojem podporuje. Nie je to čiernobiela záležitosť. Je to niečo ako vybrať romantickú hudbu ako sprievodnú melódiu k bitke, človek sa potom na tú bitku dokáže pozerať z iného uhla pohľadu.

Ďalšou dôležitou súčasťou predstavenia sú dotyky a vzájomná blízkosť tanečníkov. Prečo si sa toto rozhodol využiť v spojení s témou krízy?
Na začiatku bola túžba pracovať s pocitom nostalgie, urobiť nostalgické dielo. Neviem či sa mi to podarilo, ale od začiatku sme hľadali veci, ktoré sú nostalgické a dotyk bol jedným z nich. Dotyk je niečo úplne základné. Tvoja prvá skúsenosť, keď prídeš na svet je, že ťa objíme tvoja matka. Začali sme s tým pracovať a dívať sa na konfliktné aspekty dotykov. Rozhodol som sa vytvoriť systém, v ktorom som prinútil štyroch ľudí, aby boli stále spolu a myslím, že práve dotyk bol jedným zo spôsobov, ako medzi nimi vyvolať konflikt. V predstavení nie je veľa momentov, kde by sa rozdelili. Myslím, že to bol jeden zo spôsobov, ako krízu interpretovať alebo performerov priamo dotlačiť k tomu, aby sa v kríze ocitli. Nedať im možnosť, aby sa mohli od seba oddeliť. Odpovedal som na otázku?

Myslím, že áno. Z toho, čo si práve popísal to vyzerá tak, že celý proces musí byť veľmi vyčerpávajúci a pre performerov náročný tiež z psychického hľadiska. Robíš ty alebo performeri niečo preto, aby ste predišli určitej forme emocionálnej krízy, ktorá by mohla vypuknúť mimo scény?
V tomto prípade som nezažil žiadne momenty, ktoré by boli emocionálne extrémne, čo sa v podobných projektoch bežne stáva. Snažíme sa spolu zažívať aj iné veci, napríklad každý deň začíname bláznivým cvičením, beháme, skáčeme, vyzerá to ako nejaký hardcorový tréning. Predstavenie sa odohráva v dvadsiatich cykloch, kde každý je trochu iný. Myslím, že performeri sú dosť zaneprázdnení už len premýšľaním nad tým, aby si zapamätali samotnú štruktúru predstavenia. Koniec je však radostný, takže vždy končíme s dobrou energiou. Ďalšia vec je, že vychádzame zo situácií, ktoré nie sú tak emocionálne náročné, ale sú extrémne fyzické a až cez fyzično sa tu produkujú emócie. Tanečníci sú natoľko zaneprázdnení pohybmi, že sa zatiaľ nedostali do bodu, v ktorom by z toho boli emotívne zdrtení. Balans tiež prináša hudobná zložka, vzhľadom k tomu, že väčšinu času nejde paralelne s hlavnou líniou. Koniec je radostný, ale znovu veľmi fyzicky náročný, tanečníci kričia a jačia, takmer umierajú, pretože sú totálne vyčerpaní. Ale ja sa na to dívam pozitívne, je to ako keby sme si navzájom pomáhali urobiť dvetisíc klikov.

Poďme sa posunúť k tvojej tvorbe vo všeobecnosti. Ako tanečník a choreograf si mal možnosť spoznať spektrum divákov po celom svete, uvádzal si svoje projekty napríklad v Brazílii, Rusku, Chorvátsku alebo Belgicku. Máš nejakú obľúbenú skupinu divákov? Dalo by sa povedať, že ľudia v určitej zemi rozumejú tvojej práci najlepšie?
Myslím, že je to dosť individuálna záležitosť. Som si istý, že v mojej práci je určitý prvok, ktorý sa opakuje, ale väčšinou s každým novým predstavením idem do nových podivných smerov. Zakaždým keď účinkujem v Belgicku, tak to prebieha bez akýchkoľvek problémov. Niektorí ľudia samozrejme môžu byť zdesení, ale reálny problém tam niekdy nenastal. Naposledy som bol v Českej republike, v Prahe, to bolo moje prvé vystúpenie vo východnej Európe a prebiehalo to prekvapivo dobre. Pre mňa je východná Európa úplne novou scénou. Mám silné puto k Portugalsku, ale možno je to len preto, že som z Brazílie (smiech). Jedno z mojich najlepších vystúpení bolo práve tam. Neviem, ktorí diváci rozumejú mojej tvorbe najlepšie.

Možno je to preto, že celý koncept národa ako takého je somarina..
..absolútne, myslím, že to tak je. Faktom tiež je, že ma zaujíma zaoberať sa vecami, ktoré sú blízke a známe každému. Som si napríklad istý, že každý má vo svojom živote skúsenosť s určitou formou krízy. Mám pocit, že všade kde som bol, sa mi podarilo danú tému s divákmi s úspechom odkomunikovať. Pretože témou nikdy nie je samotné umenie, ale niečo viac ľudské, čo sa môže dotýkať úplne každého z nás.

Predpremiéru predstavenia Let Me Die In My Footsteps uvedieme 15. mája o 19.00.