Milan Tomášik je tanečník a choreograf, ktorý pochádza z Prievidze, avšak už viac ako desať rokov pôsobí v Slovinsku. Predsa sa však takmer pravidelne vracia na Slovensko a tiež na Stanicu, kde vytvoril už niekoľko predstavení, či už ako sólo tanečník alebo v rámci tanečného zoskupenia Les SlovaKs. Tentokrát prichádza s novou skupinou tanečníkov, s ktorými po dvojtýždňovej rezidencii odpremiéruje 11. septembra nové predstavenie s názvom Lovecká sezóna. S Milanom sme sa rozprávali o rezidencii, prípravnom procese a o predstavení.

>>Prečo sa šesť tanečníkov pôsobiacich v Slovinsku vyberie na rezidenciu na Slovensko?
Mám to tu rád. Žilinu aj Stanicu. Podmienky možno nie sú až také optimálne, najmä čo sa týka priestoru, je nás šesť a potrebujeme veľký scénu, ale vždy sa dajú robiť kompromisy. Najmä ak sú to miesta, kam sa rád vraciaš. Som tu rád, je to tu pre mňa ten pravý ambient, všetko tu funguje, sú tu perfektní ľudia, cítime sa tu naozaj dobre.

Každý umelec to má rovnako ťažké. Nezáleží na tom či máš niečo za sebou alebo si začiatočník. Môžeš mať za sebou úspešné predstavenie, nemusí to však znamenať, že si hviezda. Každé ďalšie predstavenie začínaš od začiatku. A čím viac rezidencií a koprodukcií máš, tým lepšie. Čím viac partnerov, tým lepšie pre produkciu. Rezidencie som si vyberal. Nemáme ich až tak veľa. Na jednej strane som rád, že môžme veľa skúšať aj v Ľubľane, na druhej strane robiť v dnešnej dobe predstavenie len pre domáce publikum sa mi zdá takmer nemožné, až neprípustné.

>>V pripravovanom predstavení si nielen tanečník, ale aj choreograf. Pred tým tvoje vlastné predstavenia boli sóla, teraz je vás na scéne šesť. Ako si sa dostal k tejto zmene?
Je to môj umelecký, choreografický vývoj. Mám už niečo za sebou a chcel som vyskúšať ďalšiu polohu kolektívneho projektu. Nie je to moja prvá kolektívna práca, napríklad s Les SlovaKs máme tri viacčlenné predstavenia. Tam je však rozdiel v tom, že nie je choreograf jeden, ale pracuje sa vyslovene kolektívne. Zodpovednosť sa zdieľa, čiže proces je úplne iný.

Zo svojich predstavení som prvé takéto väčšie robil pre dvoma rokmi v Banskej Bystrici, v Divadle Štúdio tanca, volalo sa Veselosti minulosti. Táto spolupráca sa naozaj podarila a to ma nakoplo. Odvtedy som mal chuť pokračovať v takejto práci, avšak posunúť ju ďalej. Pracovať nie so stálym súborom, ale s ľuďmi, ktorých si vyberiem a s ktorými túžim robiť, ktorí ma niečim oslovujú a hodia sa do projektu. Tak som už vtedy, dva roky dozadu, začal nad projektom rozmýšľať a postupne sa začala vytvárať a formovať myšlienka tohto predstavenia.

Myslím, že som tanečne v najlepších rokoch, cítim sa fit, fyzicky stále hore, zdala sa mi škoda, ak by som bol v predstavení len choreografom. Cítil som, že v tomto predstavení mám byť tanečníkom aj ja, že mám ešte čo povedať a ponúknuť nielen ako choreograf, ale aj ako tanečník.

>>Ako si vyberal ostatných tanečníkov do tohto predstavenia?
Vyberal som podľa toho, čím ma oslovujú. Akí sú tanečníci, performeri, čo môžu ponúknuť v tomto projekte. A samozrejme som vyberal na zákalde nejakého širšieho spektra, aby mohli na scéne vzniknúť zaujímavé kombinácie. Zdalo sa mi pre tento projekt vhodné vybrať ľudí, ktorí sme si navzájom rozdielni, rôznorodí či už vekovo (medzi najstarším a najmladším tanečníkom je rozdiel trinásť rokov), tanečne alebo fyzicky, ale zároveň aby sme si boli osobnostne blízki. Čo však dopredu nikdy nevieš, je to do istej miery risk. Niektorých tanečníkov som poznal len z javiska, alebo sa nepoznali oni medzi sebou. Ale podarilo sa to. Ako tím sme zohratí, rozumieme si, smejeme sa, užívame si to. V našej práci je aj prísnosť, aj autorita, ale zároveň sa máme naozaj dobre, je to veľmi uvoľnená a príjemná spolupráca.

>>Čo bolo pôvodným impulzom k vytvoreniu Loveckej sezóny?
V predošlých predstaveniach som sa vždy inšpiroval hudbou. Tu však vychádzam z fyzikality, z tela ako samotného inštrumentu. Mojou pôvodnou myšlienkou bolo, že svalové napätie vytvára rytmus. Ten tu teda vzniká z rôznych stupňov napätia, používaním svalov a ich štruktúr. Určili sme si šesť levelov svalového napätia a pri každom menili intenzitu ich používania. Šesť bolo pre nás ideálny číslo, pri ktorom sme schopní vizuálne vidieť a cítiť rozdiel medzi jednotlivými levelmi. Rôzne kombinácie, improvizácie, stretnutia a vzťahy, ktoré sa v predstavení odohrávajú, vychádzajú práve z toho.

>>To je teda forma a spôsob, ako ste pracovali. A čo obsah?
V predstaveniach ma zaujíma konkrétnosť, alebo lepšie povedané špecifickosť. Čiže akákoľvek akcia, ktorú predostrieme divákovi, musí byť špecifická, čím ponúka možné významy. Neznamená to, že musí byť významovo konkrétna, práve naopak, mám rád, ak jednotlivé scény ponúkajú viac alternatív, z ktorých si môže divák vybrať. Ale musí ho určitým smerom naviesť, v čom je práve tá špecifickosť, ktorá tu vychádza z fyzického napätia.

Lovecká sezóna ponúka samozrejme aj metaforu určitých zvieracích vplyvov v nás, každý sme do istej miery zviera, zároveň však sme to stále my. Veľa scén sa otvára rôznymi smermi. Odkazuje na naše životy, na to, kto sme, ako a kde žijeme, na realitu bežného života. Na jednej strane je medzi nami neustále napätie, na druhej strane je to však stále len hra. Hráme sa so štýlmi, napätiami, ktoré vytvárajú rôzne svety a situácie. Až ku koncu sa to obráti. Pretože je otázne, či popri tom všetkom, čo sa okolo nás deje, nádej naozaj zomiera posledná…
foto: Natália Zajačiková