Špičkový slovenský akordeonista Boris Lenko predstaví na svojom recitáli repertoár pôvodných akordeónových diel i transkripcií zo svojich posledných dvoch CD, ktoré sa stretli s priaznivým ohlasom domácej i zahraničnej kritiky. Akordeón ako ho pravdepodobne nepoznáte …

Program:

Johann Sebastian Bach (1685—1750)
Prelúdium a fúga g mol, Temperovaný klavír II
Preludium a fuga E dur, Temperovaný klavír I

Domenico Scarlatti (1685—1757)
Sonáta C dur K. 132 L. 457 Cantabile
Sonáta E dur K. 380 L. 23 Andante comodo
Sonáta E dur K. 135 L. 224 Allegro

Győrgy Ligeti (1923—2006)
Musica ricercata, výber (1951—1953)

Ladislav Kupkovič (1936) 
Rosenblätter (2011)

Boris Lenko (1965)
Juta (2010)

John Zorn (1953)
Road Runner (1986)

–
Kedysi pred asi 20. rokmi mi na otázku, čo má a čo nemá rád na zvuku organa, Aleš Bárta povedal: „Nemám rád veľký zvuk vo veľkej akustike, ktorý prekryje kresbu a štruktúru skladby a namiesto zrozumiteľnosti organista ohúri obrovským „božím“ zvukom bez kontúr. A robí to naprostá väčšina organistov.“

Keďže dlhé roky hľadám podstatu zvuku akordeónu a premýšľam nad tým, ako vlastne znie a ako má znieť v mojom podaní a ako znie iným, spomenul som si na Aleša pochopiac, že väčšina akordeonistov sa tiež snaží ohúriť veľkým zvukom, väčšina nahrávok je vytvorená v kostoloch s veľkým halom a že mi to vadí, lebo nepočujem kresbu a nemôžem vnímať detaily. Okrem toho, organ bol vytvorený pre spojenie s Bohom, ale akordeón? A detaily… Tie nás prezentujú, odlišujú, prezrádzajú, obnažujú, tvoria.

Iste, mám s tým problémy. Používam v zásade základné registre, s ktorými sa ťažko pracuje a zvuková amplitúda je pomerne ohraničená. Platí to najmä pri starej hudbe, kde mi snaha podobať sa organu vyslovene prekáža. V suchej akustike som bezmocný, akordeón nemá rezonanciu. Počuť každý detail, každú nepresnosť a zaváhanie.
Na jednom z posledných koncertov Gustava Leonharda som s úžasom sledoval, aká veľkolepá hudba sa valí z jeho krehučlého čembala. Bez možnosti dynamického svárňovania, bez forte, obnažené, čisté čembalo v rukách majstra. Taká je moja predstava a túžba. Čistý, obnažený, jemný zvuk akordeónu, odkrytie jeho duše, jeho vnútornej krásy.

Boris Lenko

–
Boris Lenko (1965) patrí k najvýraznejším osobnostiam slovenského hudobného života. Absolvent žilinského Konzervatória (A. Pittner) a Vysokej školy múzických umení (M. Szökeová) začal medzinárodnú kariéru úspechmi na súťažiach, najmä víťazstvom v Andrezieux-Boutheon r. 1987. V 90. rokoch sa už zaradil medzi etablovaných slovenských interpretov, s pravidelnou koncertnou a nahrávacou činnosťou.

Boris Lenko predstavuje vzácny typ všestranného hudobníka so záberom od klasického repertoáru, súčasnej vážnej hudby, cez rôzne crossoverové projekty až po jazz. Do akordeónového repertoáru vniesol v slovenskom kontexte viaceré novátorské prvky, najmä uvádzaním diel významných osobností povojnovej americkej a európskej scény či premiérovaním a iniciovaním nových slovenských diel. Pravidelne vystupuje na festivaloch Večery novej hudby, Melos-Étos a Konvergencie. R. 2001 mal ako prvý akordeonista v histórii Bratislavských hudobných slávností celovečerný recitál. O rok neskôr sa predstavil na prominentnom festivale súčasnej hudby Varšavská jeseň. Vydal 3 profilové CD. Pedagogicky pôsobí ako docent na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Napriek výraznej orientácii na súčasnú hudbu vydal r. 2010 mimoriadne oceňované CD Scarlatti Haydn Sonatas (Pavlik Records) s transkripciami klasického klávesového repertoáru. Jeho najnovším CD je Homo harmonicus (Pavlik Records 2011), na ktorom sa opäť vracia k dielam súčasných autorov.

Recitál je súčasťou cyklu Vážna hudba nevážne.

lenko.mjuzik.eu

Vstupné: 4,00 / 3,00 € (dospelí / študenti)