SELFY je predstavenie maďarského tanečníka Gyulu Cserepesa, ktoré vytvoril v spolupráci so staničným svetelným dizajnérom Intsom Plavnieksom. Prečítajte si úryvok z recenzie k predstaveniu SELFY, ktorý sme preložili z maďarského originálu shinhaz.net od autorky Szilvie Artner. Nech sa páči.

Jesenné tanečné premiéry priniesli pre mňa dve kompletne rozdielne predstavenia: Szálkákby Feledi Project a tanečnú etudu divadelno-participatívneho charakteru, SELFY Gyulu Cserepesa. Prvé bolo inšpirované poéziou, to druhé poéziu vyžmýkalo z prítomnosti.

SELFY, interaktívne predstavenie Gyulu Cserepesa hovorí o tolerovaní identity, ktorá sa v týchto rokoch mení a transformuje oveľa častejšie. Piktogramy priamo a otvorene. Performer ponúka na preskúmanie seba a rôzne situácie bez príbehu, alebo, lepšie povedané, príbeh sa začína tvoriť priamo na mieste, narácia sa spúšťa osobnou skúsenosťou, ktorá vychádza z fyzickej blízkosti medzi divákom a performerom.

Gyula Cserepes, tanečník generácie Y “vyšiel” z tanečnej školy BUTI (Budapest Tánciskola) a v tento večer debutoval ako seriózny konceptualista. Bolo ťažké spoznať jeho útlu postavu pod bradou. Jeho premena bola pre mňa súčasťou tohto predstavenia. Cserepes začína svoje sólo už v bufete MU divadla: predtavuje sa, prehovára k publiku a pýta sa, či je potrebný preklad tých pár anglických viet, ktoré sú použité v predstavení. Vystupuje kultivovane, aby sa potom stal sebavedomým a manipulatívnym spoza bašty tejto zdvorilosti.
Hovorí prítomným, aby sa chytili za ruky a nasledovali ho, potom vedie kľukatý rad do sály, kým spieva známu detskú pieseň začínajúcu veršom Lánc, lánc, Eszterlánc. Kým my si tiež pohmkávame, blbneme dookola, fragmenty piesne prelomia čas veselých nočých snov nášho detstva a skôr, ako si to uvedomíme, sme na scéne. Nemôžeme si sadnúť, rady stoličiek sú zakryté.

Performer sa pustí našich rúk a vykročí pred každú osobu, takže môže doslova osobne povedať kto on - performer - je: muž, exhibicionista, performer, chudý, šťastný, atď. Samozrejme, pre každého má iný výrok. Potom začne blúdiť a skákať okolo, využívajúc prvky z tradičného a voľného tanca, na dobre vyskladaný elektronický hudobný set v diskotékovom šere medzi divákmi. Tancuje asi hodinu na tenkom okraji stavu tranzu a vystúpenia, sebaprezentácie; pozýva tiež tých, čo stoja nablízku, ktorí buď kopírujú, odrážajú jeho pohyby, alebo usilovne kývajú a trasú so svojimi nohami na neodolateľné tempo.

Myslím, že záleží na publiku ako ďaleko zájde párty; viem si predstaviť, že účasťou participatívnych pováh môže skončiť techno tancom všetkých zúčastnených. V každom prípade, Gyula Cserepes “vspruží” priestor a ako rituálny sprievodca alebo súčasný indiánsky čarodejník berie divákov na vonkajšiu i vnútornú cestu. Zdá sa byť duchom neprítomný a imrovizujúci, ale s istotou ovládajúci situáciu, nepretržite hýbajúci sa, nútiaci hľadať súvislosti a premýšľať. Konáme slobodne, keď sa ocitneme v divadelnej situácii, alebo si zvolíme byť pozorovateľmi, budeme len pokyvkávať na rytmus alebo sa staneme “party animal”? Skutočná otázka je, či sa začne párty pred tým ako nás sprevádzajúci tanečník nechá samých. Ten, ktorý sa ani nevráti počas potlesku, pretože on už viac nie je tvorcom. My sme účinkujúci tejto diskotéky svetovového formátu, pretože sme to my, kto stojí na scéne po signály.

Text: Szilvia Artner, oroginál nájdete TU
Preklad: Gyula Cserepes, Barbora Uríková