Rozhovor s Igorom

Občas vám prinášame rozhovory s umelcami, ktorých máte možnosť vidieť vystupovať v našom programe. No tento raz sme sa rozhodli dať do centra vašej pozornosti človeka, ktorý nie je ani herec, ani tanečník, režisér alebo choreograf. Igor je úplne obyčajný človek, ktorý je pre nás zaujímavý tým, že už niekoľko rokov chodí na Stanicu každý deň - ako zákazník baru na svojej pravidelnej prechádzke so psom. Zaujímalo nás, ako vníma aktivity Stanice a čo si myslí o mladých človek, ktorý ani zďaleka nezapadá do stereotypu nášho typického diváka.
Igor so psom

Kto si?
V prvom rade som obyčajný človek, ktorý nijako extra nevyčnieva a ktorý si žije svoj bežný život. Mám 57 rokov. Mám tri dospelé deti, manželku a psa. Bývame v dome ešte aj s mojou mamou. Vyštudoval som kybernetiku v doprave a spojoch. V podstate celý svoj profesný život som sa venoval počítačom, ale v posledných rokoch som na počítače strašne, ale strašne zanevrel. Počítač nemám, počítače ani nechcem vidieť. Skrátka pre mňa to stačilo.

No a čo by som ti o sebe ešte povedal. Som na invalidnom dôchodku s diagnózou bipolárna afektívna porucha. Po starom je to mánio-depresívna psychóza. To lepšie vystihuje ten stav. Liečim sa na psychiatrii od… to viem presne… od 19. decembra 2003. Nie že by som pred tým nemal problémy, ale buď som to chápal, že to patrí k životu alebo, keď to už bolo viacmenej neznesiteľné, tak som išiel za obvodným lekárom. Ten mi predpísal Neurol alebo Frontin a ustúpilo to. Ako každý človek som sa hanbil ísť k psychiatrovi.

Ešte stále sú v našej spoločnosti predsudky voči psychiatrii ako takej. Pretože každý si myslí, že kto tam príde, ten je idiot a debil a neviem čo všetko. Takže som sa tomu trochu bránil. Ale už sa to dostalo do stavu, keď to už bolo naozaj neúnosné a môj zdravotný stav sa natoľko zhoršil, že som musel vyhľadať psychiatra. Od 19. decembra 2003 beriem lieky a na svoju diagnózu ich budem brať doživotne.

Súvisí s tým nejako tvoje odvrátenie od počítačov?
Ja by som povedal, že áno. Moja diagnóza a skutočnosť, že som zanevrel na počítače, majú prepojenie. V úvodzovkách, počítače sú pliagou ľudstva. (smiech)
Do určitej miery to vidím aj u nás v rodine. Či už syn alebo dcéra, furt sedia za počítačom. Syn celý deň v robote za počítačom, potom celý večer za počítačom. Skrátka stále len za počítačom. Taký životný štýl mi nevyhovuje, nemienim ho robiť a už na to ani nemám. Dostal som sa už mimo.

Sociálny kontakt je veľmi dôležitý. U mňa troška absentuje. Nejaké sociálne kontakty mám, ale je toho pomerne málo a človek sa potom cíti osamotený. Ešteže mám toho psa. S tým sa aspoň každý deň poobede prejdem a urobím si dobre.

Takže aj vďaka tvojim prechádzkam si našiel Stanicu?
Áno. Na prechádzky som chodieval všelikde, ale potom som si zvykol chodiť okolo trate, až na koniec kasární. Zistil som, že je tu zariadenie mladých ľudí, ktorí prevádzkujú aj bar. Nielen to. Vykonávajú aj mnohé iné činnosti. Tak som si zvykol, vždy sa tu zastaviť. Je to na pol ceste od môjho bydliska.

Aký bol tvoj prvý dojem zo Stanice?
Prvý dojem bol veľmi dobrý. Aj preto sa sem vraciam.
Poviem to asi takto - nejde o to, že je tu bar. Mne veľmi imponuje kreativita a zanietenie mladých ľudí niečo tu urobiť. Keby ste to tu nerobili, tak táto stanica chátra. Skončilo by to ako x podobných staníc, ktoré už nemajú osadenstvo. Vy ste tu z toho urobili kultúrny stánok. Aj tie akcie, čo si tak pozerám - niežeby som sa ich zúčastňoval, to by som klamal - ale robíte rôzne akcie a mne sa to strašne páči a… jednoducho sa tu cítim dobre.

Na akých podujatiach si tu už bol?
Priznám sa ti, že som bol len na jednej akcii. Bola to rozprava o rozpade Československa - tri dievčatá z Čiech a tri zo Slovenska, ktoré debatovali. Osobne ma zaujímalo, aké názory na to majú mladí ľudia. Samozrejme majú na to úplne iný názor ako my, ktorí sme v Československu vyrastali. Z nášho hľadiska prišlo rozdelenie pomerne neskoro.

Takže na tejto akcii som bol. A ešte som na niečom bol, ale to už si nespomínam.

Igor na diskusii o rozdelení Československa

A v S2ke si na niečom bol?
Nie, tam som ešte nebol.

Ale videl si to (ju) znútra?
Videl som to znútra. Nejaký tvoj kolega mi to ukázal. Ináč, to som bol úplne šokovaný, ale v tom dobrom slova zmysle, že ste urobili takúto sálu z prepraviek. Už len ten nápad bol geniálny. Komu to napadlo..? A že ste dokázali tých prepraviek zadovážiť toľko.. zrejme ten pivovar vám ich poskytol ako sponzor. Je to geniálna vec. Tomu som strašne fandil a beriem to ako veľmi významný počin tohto vášho spoločenstva.

Onedlho začneme stavať galériu z lodných kontajnerov (S3).
Kde?

Ako sú tie garáže za Stanicou, tie pôjdu preč a na ich mieste postavíme galériu.
Za veľmi dobrý počin považujem aj to, že ste oplotili ten parčík.

Hej? To si asi jeden z mála.
Pretože sa tam zdržiavali bezdomovci a keď som chodil so psíkom, bol tam, povedzme si po slovensky, bordel.

Ten park je jedným z otáznikov - je to priestor s veľkým potenciálom, ale aj teraz sa tam cez noc občas vyskytujú zvláštne živly. Ale už je to lepšie. No veľa ľudí bolo proti plotu, v podstate aj ja.
Ja vychádzam len zo svojich skúsenosti. Keď som tam chodieval so psom - všelijaké živly sa tam potulovali a vysedávali a ničili lavičky. V podstate ich nemal kto vyhodiť a nejako ich umravniť. Plot nikdy nie je ideálne riešenie. Plot rozdeľuje, pôsobí kontraproduktívne. Ale v určitých situáciách je plot nevyhnutný. Ja sa na to dívam tak, že oplotenie, ktoré ste urobili, má svoj zmysel.

Ja možno ešte dlhodobo verím, že za pár rokov bude ten stav taký, že plot budeme môcť dať preč a ľudia sa naučia správať sa tam.
Síce do toho veľmi nevidím, ale keď chcete robiť tú galériu, súčasne máte kunsthalle… nie je toho na vás priveľa?

To je dobrá otázka.
Pri všetkej úcte, čo ste tu urobili - ale zrovna žilinská synagóga je veľká stavba. Je to veľké sústo. A ešte sa chcete pustiť do ďalšej stavby, aj keď len kontajnerovej.

Predminulý rok nám napadlo, že niekoľkých každodenných návštevníkov odmeníme vernostnými kartičkami s 10 bezplatnými bodmi na ich obľúbené drinky… čím sme sa k nim chceli trochu priblížiť, spoznať ich a poďakovať sa. Medzi nimi si bol aj ty.
To bolo veľmi krásne gesto. Vôbec nešlo o hodnotu tých bodov, ale o to, že si všímate ľudí - a to je veľmi záslužné a pekné a veľmi to oceňujem.
Ja už sem chodím ako do domáceho prostredia. Otvorím dvere, prídem a v podstate skoro každý za barom vie, čo chcem. Nemusím ani nič hovoriť.

Musím ti prezradiť, že si od nás dostal taký prívlastok - pán “malé pivo-horalka”, (pretože každý deň si dá malé pivo a psovi kúpi horalku). To už každý vie, že hovoríme o tebe.
Však ja som aj čakal, že nejaký prívlastok dostanem. Je to normálne. To sa patrí.
Je mi to veľmi milé na tých 5 minút si tu sadnúť a potom dať - teraz už psíkovi nedávam horalku - ale sójový rez. Potom zase pokračujeme ďalej v prechádzke…

Igor a pasportizačný tím

Pestuješ niečo v záhrade pri dome?
Nie. Na záhrade má pes výbeh, sú tam tri stromy, ostatné som už vyťal a - len trávu. V dnešnej dobe je to s pestovaním ťažké. Ideš do Lidla alebo do Carrefouru a kúpiš si. Pestovať…
…a ty si myslel záhradu pri dome alebo záhradu, čo mám na Dubni?

neviem… aj aj
Ale to je vlastne jedno, lebo tam ani tam sa nič nepestuje.

Lebo ja si hovorím - teraz mi asi nehrozí bývať v dome a mať záhradu, ale keď budem starý, tak možno budem bývať v dome a možno budem mať viac času venovať sa takým veciam. V súčasnosti čoraz viac ľudí rozmýšľa, čo jedia, či je to zdravé a koľko energie stojí niečo vypestovať.
Pokiaľ niekto chce mať striktne zdravú zeleninu, tak si ju pestuje sám. Nedáva tam umelé hnojivá a pesticídy. Ale výsledný efekt je diskutabilný. Čo vypestuješ? 3 kilá mrkvy? Musí to byť určité množstvo, aby to malo význam.

Ale sú takí ľudia. Všetko je o tom, či to robia ľudia nielen z presvedčenia, ale či ich aj baví hrabkať sa v záhradke alebo nie. Mňa to napríklad nebaví.

Kedysi mi kamarát povedal jednu vec - každý by mal robiť to, čo vie a nestarať sa do roboty iného. To znamená, že keď je niekto architekt a pestuje mrkvu… Ja nehovorím, že je to zlé - ale je to každého osobná vec. Niektorí ľudia to majú radi, uspokojuje ich to, oddýchnu si pri tom.

Neviem, koľko máš rokov…
26

… takže ty si socializmus nezažil.
Nie.

Za socializmu sme si kupovali škodovky - 105ky, 120ky, 125ky, 130ky. Zásadou bolo, že keď si kúpiš auto a dovezieš ho domov, musíš si ho dorobiť.

To znamenalo čo?
To znamená podoťahovať šrouby, atď. Ja som napríklad kúpil škodovku a chýbal v nej tlmič.

(smiech) V novom aute?
V novom aute. Druhá vec je, že tie škodovky boli svojím spôsobom také jednoduché, že si to každý domáci kutil, ktorý nemal obe ruky ľavé, dokázal opraviť - vymeniť žiarovku, klinový remeň, indukčnú cievku alebo výfuk - to sa robilo doma, to nebol problém.
Teraz už to nie je možné. Teraz musíš ísť s každou prkotinou do servisu.

My sme teraz vymieňali žiarovku na Renaulte Fluence na Orave a veru dosť trvalo, kým kamarát prišiel na to, ako sa to vôbec dá vymeniť.
Každá doba niečo prináša.

A odnáša..
Vieš… z tých škodoviek sa smejú, ale v danej historickej situácii to bolo svojím spôsobom geniálne auto. Pomerne jednoduché, pomerne dostupné. Aj keď boli už aj ľudové poradovníky, ale ľudia si ho mohli kúpiť.

Aj teraz si ľudia môžu kúpiť auto.
Áno, ale pozor - to je troška rozdiel. Ja hovorím o Československu, kde sa dalo kúpiť auto relatívne zo dňa na deň. Zober si Východné Nemecko, kde ľudia roky čakali na Trabanta. Uvedom si, čo je Trabant za auto - rozzúrený vysávač ho predbehne. A tam museli ľudia čakať roky, aby dostali Trabanta. Takže my sme na tom boli ešte relatívne dobre - keď už hovoríme o autách.

Dnes si môžeš vybrať zo stoviek rôznych modelov áut, ale keď si chceš kúpiť nové auto, splácaš ho neviem ako dlho. Je to niečo, za niečo. Podľa mňa problém je v tom, ako sa naša krajina transformuje. Kedysi mali ľudia veľmi obmedzené možnosti a teraz si to ľudia akoby kompenzujú. Človek môže mať úplne všetko, keď má peniaze. Aj keď niekto nepotrebuje nové auto, tak si ho kúpi, aby pred susedmi vyzeral dobre, že “na to má”, aj keď ho v skutočnosti nepotrebuje.
Pozri sa - malomeštiactvo kvitlo za socializmu a kvitne aj za kapitalizmu. Jednoducho sú ľudia, ktorí potrebujú ukázať, že “ja na to mám”. To je v každom režime, len sa to ináč prejavuje. A aj hodnoty sú iné. Pokiaľ za socializmu bolo len, že si niekto nekúpil škodovku, ale kúpil si žiguli, aby susedom ukázal, že na to má - tak teraz si kúpi lietadlo.
Ľudí nezmeníš…

Môže človek zmeniť svet?
Veľmi ťažká otázka. Aspoň pre mňa.
Začnem druhou svetovou vojnou. Zmenil Hitler svet? Zmenil. A veľmi výrazne. Aj keď to tak nemyslel. Ale podotázka je: a bol to len on? Nedávame my všetko to, čo sa udialo v druhej svetovej vojne, na hlavu jedného človek a pritom tisíce zabúdame? Lebo toto ľudia strašne radi zjednodušujú - ako keby jeden človek mohol za všetko. Keď už sme pri Hitlerovi - áno, bol vodcom, ale sám by nikdy nič nedokázal. V tomto pohľade na neho - áno, napríklad on zmenil svet. Tak isto ako svet zmenil Stalin - Jalta, Teherán, Postupim.

A môže človek, ktorý nie je diktátor, zmeniť svet? Taký ten obyčajný človek? Aj keď každý je v niečom obyčajný..
Pozri sa - zas to musíme dať do polohy, čím ten človek je. Zober si vedca, ktorý vynájde prostriedok proti AIDS. Zmení svet? Zmení.
A obyčajný človek ako ja alebo ty - nám to nie je dané.

Aj keď nemáme dopad na také množstvo ľudí, ale…
Môžeme zmeniť ľudí okolo seba.

No a to aj robíme. Dôležité je, čo je okolo tej našej mikrooblasti a že meníme svet už svojou existenciou.
Podľa mňa každý človek by mal veriť, že je toho schopný, nech to znamená akýkoľvek rozsah. Ale dôležité je, že tá možnosť existuje.
Je tam troška problém s entuziazmom mladých, ktorý ten entuziazmus ešte majú a môžu ho využívať a nás, ktorí sme v pokročilom veku a už toho entuziazmu až toľko nemáme.

Igor so psom

Ale môžete mladým predať nejaké užitočné veci.
Pokiaľ sú mladí ochotní tie veci prijať. Ale ja ti poviem otvorene - keď som bol mladý, tak mi tí starí liezli skôr na nervy, než aby som od nich niečo prijímal. Takže to čakám aj teraz.

Ale tým sme sa zase dostali ku generačnému problému.
Keď som bol tínedžer, nikdy som nechápal, prečo starší ľudia nemajú radi Beatles. Perfektná hudba.. Teraz, keď počúvam to, čo počúvajú mladí, tak som to pochopil. Jednoducho každá generácia má niečo svoje. Idoly, vzory, víziu do budúcnosti. A v tomto smere sa to strašne zmenilo, napríklad medzi tvojimi rovesníkmi a mojimi rovesníkmi - bolo to dané aj tým, kde a ako sme žili, nemali sme zďaleka také možnosti ako vy. Je to normálne. Keď človek starne, prestáva tých mladých chápať.

Ale verím, že existujú starí ľudia schopní sledovať, čo sa deje a byť v obraze aspoň do istej miery. Dúfam, že si zachovám takú schopnosť, aj keď je to určite ťažké. Človek sa dostane do svojich koľají,…. no je to o otvorenosti.
Jedno, čo nemám rád na starších ľuďoch a snažím sa tomu vyhýbať, je mentorovanie: “a my, keď sme boli mladí, tak sme to a hento a vy ste takí…” Každá generácia má svoje pravidlá, svoje idoly… mne sa to tiež nie vždy páči, čo mladí robia a čím žijú. Akou kultúrou, akou hudbou, akým spoločenským súžitím.

Napríklad teraz sú demografovia nešťastní, pretože mladí sa nechcú brať. Je moderné žiť na divoko, na kôpke. To je pre nás starších, v podstate nepochopiteľné, alebo skôr nezvyklé. My sme to mali akoby nalinkované - vyštuduješ, oženíš sa/vydáš sa, potom ideš na vojnu, prídeš z vojny a ideš do roboty. Keď som končil vysokú školu, tak sa spustila lavína svadieb z nášho ročníka. Čakal si len na ukončenie vysokej školy a potom prišli deti. Teraz, keď sa na to spýtam svojho syna, ktorý žije s priateľkou, povie mi, “na čo by sme sa brali, na čo by nám bolo decko…?” Máte iné hodnoty, ako sme mali my. Bolo to dané aj vtedajšou spoločenskou situáciou. My sme ani inú možnosť veľmi nemali. Vycestovať do zahraničia sme nemohli. Tak čo…

Postav dom, zasaď strom, urob syna. A bolo.

- - -
Prepis rozhovoru prešiel jazykovou úpravou a bol autorizovaný.
Otázky sa pýtal Dušan Dobiaš.
Fotky fotili Natália Zajačiková, Dušan Dobiaš a Film Europe.

Tagged as: , , ,

4 Komentáre

  1. Pekny rozhovor :-)

    Pamatam ako ho na fest anci nechceli pustit na pivo - mali by ste mu dat specialnu priepustku :-)

  2. krasne sa mi to citalo, zaujimavy rozhovor, len tak dalej

Real Time Web Analytics Real Time Web Analytics