V množstve emailov sa nám zapatrošili ešte dva chýbajúce reporty Zuzany Grochalovej, dobrovoľníčky vyslanej (dobrovoľne!) do Rumunska. V poradí siedmy článok takmer kompletizuje celú mozaiku o možných scenároch Európskej dobrovoľníckej služby, ktoré obsahujú zaujímavé, ale aj náročné momenty. Okrem fotiek je na konci reportu aj video, ktoré v niekoľkých minútach vizuálne dokumentuje Zuzanine aktivity v Temešvári.
- - - - - - - - -
Do konca tohto všetkého mi ostávajú už len 2 mesiace. Alebo to dopadne celkom inak. Dobrovoľnícka služba ma okrem iného naučila vidieť pred sebou viac možností. A vďaka tomu občas prežívam rozorvané stavy, pre čo/akým smerom sa rozhodnúť po EVSke. Tieto dni predovšetkým, keďže som dva týždne pobudla doma a predkladaný report dopisujem tesne pred návratom do Rumunska.

Efekt snehovej gule
Kde sa vzal, tu sa vzal, na facebooku oznam stál „hľadáme dobrovoľníkov na projekt podporujúci kandidatúru Temešváru na titul Európske hlavné mesto kultúry 2020.“ Pripravuje sa databáza miest vhodných na organizovanie kultúrnych podujatí – od námestí, parkov, po galérie, múzeá a o čo mi šlo predovšetkým – zašité pajzlíky vhodné na stand-up comedy žáner alebo malé koncerty. Všetkými desiatimi som sa prihlásila! Po stretnutí s koordinátorkou som tak trochu prevzala nábor a organizovanie interných stretnutí pre dobrovoľníkov. Zapojila som ochotných známych, poctivo beháme s formulármi, fotíme a nahadzujeme údaje do online databázy. Po prvom mítingu ma koordinátorka vychválila šéfke kampane a bolo osobné stretnutie. Zaujímala sa o zelenú mapu, vysvitlo, že renovuje starší dom v neďalekej dedine, kde pôsobí komunita z medzinárodnej siete Transition experimentujúca okrem iného s permakultúrou.

A potom som sa už len zviezla na vlne. Pozvanie na couchsurfing camp usporiadaný v záhrade nedávno zrušenej školy, ktorej budovu si zelení aktivisti prenajali od obecného úradu. Vrelé privítanie, pretože práve Slováci zo Zaježovej tam onehdy viedli kurz permakultúry, dva nocľahy v domčeku prevoňanom čerstvo nazbieranou bazou, výlet do vínnej pivnice na rebriňáku ťahanom koňmi. Pikoška: na večer sa plánovalo premietanie filmov pod holým nebom, no v okolí bolo ťažko zohnať bielu plochu čoby plátno. Tu zaúradoval balkánsky zmysel pre improvizáciu a projektor sa zamieril na čerstvo vybielenú latrínu, kde sa dokumenty o urbánnom farmárčení vynímali fakt skvostne.

O pár dní neskôr som už bola pečená-varená na mítingu a členovia Transition nad nápadom zelenej mapy potešene híkali. A už sme svoji. Pomohli mi rozpracovať ideu a zahrnúť do nej i ďalšie prvky. Jedna členka so mnou absolvovala pochod za bačami predávajúcimi lokálne syry a iné výrobky priamo v meste a! náhodou sme na periférii, kde už boli len voľne pasúce sa kravy a cintorín, natrafili na „gentlemen’s club.“ Vedia o ňom len vyvolení a opravujú i nakupujú sa v ňom bicykle. Za veľkou bránou gazdovského dvora sa medzi narúbaným drevom a hrabúcimi sliepkami povoľovali časti bicyklov. Na klátikoch posedávali muži v strednom veku a oduševnene čosi montovali.

Dáte mi interview?
Aby mapa nebola fádna – preplnená rôznymi značkami pre kontajnery na sepraovaný odpad, trhy, opravovne, automaty na mlieko a vajíčka, parky a iné, rozhodla som sa ju doplniť o rozhovory. Akože ďalšia fáza projektu. Predovšetkým mi ide o remeslá, ktoré asi nanešťastie čoskoro zmiznú, pretože i do Rumunska preniká životný štýl orientovaný na horúčkovitý konzum. No ešte stále tu na ulici možno stretnúť brúsiča nožov, ktorého veľká mašina s pedálmi pripomína drevený bicykel. Alebo nájsť zaprášený výklad opravára hodín a úplnou lahôdkou je ujo, čo sa rád a ochotne pustí do generálky gramofónov.

Týchto si ale nechávam na neskôr, aktuálne mám za sebou zaťažkávajúcu skúšku – interview s pánom z mestského úradu, ktorý zodpovedá za pitné fontány a dvoma manažérmi reprezentujúcimi temešvársky podnik starajúci sa o odpadové hospodárstvo v meste. Keď som ich kontaktovala mailom s prosbou o osobné stretnutie a krátkym náčrtom projektu, v mojej hosťujúcej organizácii si všetci klopkali na čelo. Vraj som naivná, ak čakám, že sa so mnou niekto bude o podobných informáciách baviť, až si nerobím ilúzie, lebo úradníci sú jedna háveď.

Olé, so značným oneskorením, no predsa len odpoveď prišla. Návštevu radnice som absolvovala s mojou aktuálnou učiteľkou rumunčiny a šlo to geniálne. Aj historky o krádežiach kohútikov z fontánok nám ochotne porozprávali a sami iniciatívne posunuli kontakt na kolegu zodpovedného za stojany pre bicykle v meste. Podobne to dopadlo i s hovorcami mestských služieb, ktorým sme sa obe zaľúbili tak náramne, že sme odchádzali s taškou s reklamnými predmetmi a knižkami o histórii ich podniku, hoci pri prvom kontakte nedôverčivo zazerali. Získané údaje sa aktuálne prepisujú a hádam ich čoskoro zavesíme na web.

Gazdiná namotaná na dedinu
Čo sa mi pozdáva čoraz viac, je rumunský vidiek. Rodina, v ktorej som strávila Vianoce spolu s ďalšími troma EVSkárkami, ma poctila extra výsadou, keď po mne pomenovala čerstvé teliatko. Vybrala som sa pozrieť Zuzanu osobne, ale akonáhle odrástla, vymenili ju za opravu strechy, takže sme sa nestretli. V rurálnych oblastiach sa fičí na bartrovom obchode a dedinčania s ironickým úsmevom vyhlasujú, že infláciu nepoznajú. Na otázku, ako pociťujú krízu ako najmladší člen Európskej únie (spolu s Bulharskom) odpovedajú – pche, pasovať sa s krízami je tu celoživotným postojom.

Francúzska spolu-dobrovoľníčka Clothilde žijúca v dedinke Romoşel trochu zažiarlila, keď ma vyhnali na čerešnu v záhrade naoberať si. Jej totiž od začiatku zakazovali štverať sa na rebrík, lebo ženy a dievčatá nesmú, vraj to prináša nešťastie a strom by na ďalší rok nezarodil, povolili jej len odtrhnúť si zdola.

Z vidieka sa nikdy neodchádza s prázdnymi rukami, a tak sa konalo stopovanie s čerstvo zabitým a ošklbaným kohútom, inokedy mi zabalili zaváraniny, naposledy som si odnášala domáci alkohol. Uprostred dediny z narýchlo zbitej chajdy stúpal dym a dnu okolo zhrdzavenej mašiny pobehoval hlúčik chlapov. Z prichystaných kadí hádzali dnu nakvasené ovocie a priebežne sa koštovala ţuica (rumunský variant slivovice). Obísť sa ich nedalo. Hlavný majster porozprával o svojom remesle, hrdo potľapkával každú jednu súčiastku svojej pýchy na pálenie alkoholu a už aj ulieval.

Ulievam i ja, návštevy mávam v Temešvári často, čo ma donútilo zlepšiť si kuchárske zručnosti. Pôvodne dieťa intrákov, čo si vystačilo s párkami a vifónkou a ajhľa – s trúbou na pečenie som dnes zadobre. Niektoré experimenty síce končia pre pouličných psov, ale počet neúspechov klesá. Lokše sa stali tak chýrnymi, že si moji občasní stravníci vyžiadali workshop. V rámci zakončenia druhej edície literárneho kurzu som v záhrade hosťujúcej organizácie pripravila okrem iného i prezentáciu slow-food. Ako vstupné som vyberala tri surové zemiaky a dress-codom boli zástery. Najväčšiu radosť mali účastníci z vykrajovania zemiakových písmeniek – vytvorili sme pečiatkovú abecedu a hor sa do štempľovania básní.

Medzi slovenskými rodákmi
Rodičov mojej kamarátky zo slovenskej menšiny Coriny dojal môj rozhovor pre slovenské pásmo v rádiu tak veľmi, že si ma odviezli na perifériu mesta na návštevu. A bola ospievaná nadlacká pikantná klobása a iné maškrty. Aj sa mi zacnelo za domovom, keď som po dlhých mesiacoch mohla hovoriť slovenčinou.

Ďalšej pocty sa mi dostalo pozvaním na Corinin „majorat“, čo je rumunská obdoba oslavy „sweet sixteen“ v USA. Tu sa oslavuje osemnástka a veľkolepo. Mne to pripomínalo malú svadbu: švédske stoly v objednanej sále, DJ, spolužiaci a spolužiačky v oblekoch, večerných šatách a make-upe, rodičia a rodina sa objavili s úderom polnoci, na veľké plátno sa premietali krátke zostrihy o Corine, polnočná torta a prípitok. Vrcholom oslavy býva zvyk osemnásťkrát vyhodiť oslávenkyňu na rukách prítomných mládencov pod strop, čo sprevádza odpočítavanie celého osadenstva.

Samozrejmosťou sú dary, kvety, obálky s peniazmi. Keďže s Corinou sme chodievali bicyklovať, dovliekla som jej kôš a zvonček na bicykel. O dva týždne bola v Temešvári elegantná cyklojazda pre dámy, dorazili sme v predpísaných sukniach, podaktoré i v klobúkoch a Corina s nastajlovaným bicyklom.

Udržiavam kontakt i s pracovníkmi rádia, ktorí pracujú pre slovenskú sekciu rádia a televízie a vymámila som od nich krátke filmové dokumenty o našej menšine z najznámejšej slovenskej komunity v mestečku Nadlak.

Odvrátená strana dobrovoľníctva a tretieho sektora
Jedným zo spomínaných krátkych videí som sa pokúšala odbiť snahu mojej šéfky začleniť ma do programu podujatia, ktorým mal vyvrcholiť projekt o migrácii a utečencoch financovaný z programu Mládež v akcii, podprogram mládežnícka iniciatíva. Po prvých dvoch meetingoch som sa začala dištancovať. I v jednom z prvých reportov som sa zmienila, že práve tu som pochopila podstatu príslovia „Cesta do pekla je vydláždená dobrými úmyslami.“

Iba nápad „poďme pomáhať utečencom“ je mi trochu málo. Áno, usporiadať zbierku pre nich a snažiť sa zlepšiť podmienky v tranzitnom tábore je chvályhodné. Ale napísať projekt, v ktorom figurujú činnosti s nimi a pre nich, to chce trošku viac než prvotný zápal. Minimálne znalosť legislatívneho domáceho a medzinárodného rámca, aby sa nestalo, že o utečencoch sa dva-tri mesiace iba rozpráva na stretnutiach s lokálnymi dobrovoľníkmi, pretože získať pre nich priepustku z tábora je komplikovaná záležitosť. A stalo sa. Aj som sa pokúšala diplomaticky vykrútiť, že mám svojich aktivít dosť, že túto rada vynechám, lebo nemám emocionálnu kapacitu na prácu so znevýhodnenou cieľovou skupinou.

Najvyššia mocnosť v organizácii však už od prvého rozhovoru cez skype prízvukovala (ešte pred mojím príchodom), že od dobrovoľníka očakáva, aby bol „flexibile, flexibile and flexibile.“ V praxi táto mantra znamená: pribehnúť, keď zapíska, prikyvovať i nezmyslom, prehliadať porušovanie pravidiel programu, neexistenciu aktivít, ktoré sa spomínajú v opise projektu, no a na druhej strane aj mlčanie o aktivitách, ktoré pôvodne spomenuté neboli a dobrovoľník by ich vykonávať nemal – tu je najmä sporné, čo ešte nie je a čo už je platená práca.

Posledná kvapka
Držala som hubu a krok do momentu, kým sa nestrhla dlho obchádzaná konfrontácia. Nie som voči nešťastným osudom utečencov necitlivá. Je mi ich naozaj ľúto. No ľútosť mi je primálo a pokladám ju za škodlivú, pretože hraničí s opovrhovaním a napokon sa po dlhom čase často premieňa na ľahostajnosť. Ak môžem, pomôžem, nemám problém postovať na webe a pomáhať s celým PR akcie, veď napokon môj projekt sa mal oficiálne odohrávať v mediálnom centre.

Ale to sa mojej šéfke máli. Potrebuje ma na podujatiach ako dekoráciu. Ešte stále si nie som istá, či jej nekrivdím, či nie som v averzii ku nej príliš kritická. No protiví sa mi pretŕčať sa niekde, aby sa mojou prítomnosťou zvýšila návštevnosť. Hlava organizácie mi zvykne polichotiť ako rýchlo som sa adaptovala - nielen jazykovo a aké komplexné kontakty som za tých pár mesiacov nadobudla. Hlavne o tie kontakty ide v prvom rade. Lebo najdôležitejším výstupom z projektov je počet lajkov a zdieľanie na sociálnych sietiach.

Hoci som moje osobné projekty starostlivo naplánovala a vedenie mi odobrilo ich časový plán v predstihu, nestačilo. Pred mojou cestou na Slovensko som chcela uzatvoriť, čo sa dá - záverečné prezentácie som ohlásila na týždeň pred svojím odchodom. Šéfka si však zmyslela mať open-house o migračnom projekte v termíne, ktorý sa prekryl s dátumom mne už schválených akcií. Vopred bolo isté, že obe stihnúť nemožno. A bol oheň na streche: aké to ja vlastne mám priority, keď sú mi prednejšie vlastné projekty ako činnosť organizácie?! A prečo zo svojich projektov vynechávam personál hosťujúcej organizácie? Odpoveď o rozpore medzi aktivitami v mojom kontrakte vs. realitou a nepostačujúcej podpore mojich osobných projektov sa do úvahy nebral. Nuž vravím, poďme sa porozprávať, kto tu má aké kompetencie a zodpovednosť. Na mysli som hlavne mala konflikt záujmov medzi pozíciou mentora a hierarchicky vyššej autority v prípade šéfky. Ale „diskusia“ bola ukončená argumentom, že na hádky nie je čas. Napokon som i ukončila svoje i šaškovala na šéfkinom.

Teraz sa vraciam na Balkán s malou dušičkou, či mi vydrží guráž vrátiť sa k neukončenému sporu.

- - - - - - - - -
Všetky predchádzajúce reporty od Zuzany nájdete na http://archiv.stanica.sk/tag/zuzana-grochalova/. Viac informácií o Európskej dobrovoľníckej službe programu Mládež v akcii sa dozviete tu alebo cez Stanicu na dusan@stanica.sk.