Doma nie je nikto prorokom, hovorí sa. A lokálna Stanica je stále aj lokálnou neznámou, aspoň čo sa týka politikov. Posledné dve udalosti to len potvrdzujú. V sobotu 19. januára nás prvýkrát navštívil na Stanici minister kultúry (ale poľský) a v utorok 15. januára sme za projekt rekonštrukcie Behrensovej synagógy na kunsthalle získali prvú cenu (ale v Nemecku). Oba “akty” sme privítali a privítali ich všetci, článok o tom, že v Nemecku dostaneme cenu bol dlhodobo najnavštevovanejší na webe Novej synagógy, a počet lajkov na Facebooku prekračoval normál. Úspech v zahraničí sa u nás cení omnoho viac ako samotná lokálna aktivita, to už vieme.

Špeciálne u politikov - už keď sa v roku 2003 krstilo kultúrne centrum v budove malej železničnej stanice v Žiline, na jeho otvorení boli hostia a umelci z 13 krajín Európy, prišli aj dvaja zástupcovia z European Cultural Foundation z Amsterdamu. Magda Vášáryová ho ako krstná mama prišla otvoriť z Poľska, kde bola v tom čase veľvyslankyňou. V roku 2004 sme získali (opäť v Amsterdame) Enlargement of Minds Award.

Trvalo niekoľko rokov, kým postupne a svojpomocne rekonštruované priestory s veľkými ambíciami a medzinárodným programom zo súčasného umenia zaujali prvého pracovníka (Andrej Zmeček) ministerstva kultúry v Bratislave. A trvalo niekoľko ďalších rokov, kým na pôdu miestneho kultúrneho uzla vstúpil primátor vlastného mesta (Ivan Harman a neskôr aj Igor Choma). Žilinský župan to už má tiež za sebou - dvakrát tu jeho dcéra hrala v predstaveniach gymnaziálneho súboru, prišiel do hľadiska. Vždy ich však predbehli zahraniční veľvyslanci alebo zástupcovia kultúrnych inštitútov (najmä Čiech, Poľska, USA, Holandska, …), ktorí pri žiadnej ceste cez Žilinu nevynechajú krátku zastávku na Stanici. Naproti tomu tri štvrtiny mestského zastupiteľstva by sa aj dnes muselo opýtať na cestu a kultúrny zážitok z miestnej Stanice im stále chýba medzi “trofejami”. Až do januára 2013 tu nebol žiadny minister kultúry - opäť však zahraničie predbehlo Bratislavu a ako prvý prišiel minister z Varšavy.

Napriek tomu, že máme väčšinu divákov zo Žiliny (a zo Slovenska), naša aktivita je stále (hoci menej než pred desiatimi rokmi) marginalizovaná zo strany úradníkov a politikov. Pod zámienkou nedostatku peňazí či všadeprítomnej krízy, nás odkazujú na druhú či ďalšiu koľaj. Vlastnému mestu stojíme za menej ako jedno percento (a regiónu ani toľko) z nášho ročného rozpočtu, ktorý inak krvotpotne fundraisujeme z grantov a od sponzorov, často opäť od tých, ktorí nie sú z tohto mesta. Čo máme potom odpovedať v diskusii s poľským ministrom Bogdanom Zdrojewskim, keď sa pýta, ako nás podporuje mesto? Alebo región (tam je na konte historická nula celá nula)? Čo máme povedať v Mníchove šéfredaktorovi Bauweltu Borisovi Schade-Bünsowovi, keď sa nás pýta, ako je možné, že jednu z najvýznamnejších stavieb 20. storočia na Slovensku rekonštruujeme verejnou zbierkou a darovaným materiálom od firiem?

Nesťažujeme sa, len to opäť raz núti k úvahe. Sme spokojní, že môžeme robiť to, čo nás baví, že máme divákov a priateľov a podporovateľov. Že v grantovom programe MKSR vždy získame aspoň toľko, aby sme prežili a mohli naplniť program (chválabohu za granty MKSR, naozaj!). Že na mestskom úrade máme otvorené dvere a keď nie finančne, aspoň nefinančne sa primátor aj ďalší úradníci snažia pomôcť. Že keď rozhodujú o menších eurograntoch, väčšinou to je v náš prospech. Aj to je úspech. No stále to neodpovedá na otázku, prečo nám v zahraničí rozumejú viac…

Marek Adamov