Na úvod náčrt patentu Štefana Baniča a núdzový počin Alfonza Baniča z Baničovej ulice. Nájdite 10 rozdielov.-)

5 dní workshopu, ale najmä záverečný koncert Letného sinfonia rozozvučali budovu Stanice. Hoci sme často operovali s padákmi, nebol to žiadny prepadák, naopak, poriadny „vzostupák“.
Celé to bolo to vymyslené ako tvorba sinfonie (lat. = zohrávanie, súhra) alebo hudobné (lab)oratórium (slovná hračka z lat. = pracovňa, zameraná na tvorbu oratória - epickej vokálno-inštrumentálnej skladby), ktoré pracujú s prvkami súčasného mestského (v našom prípade žilinského) folklóru (= vedomosťami ľudu). Priali sme si výrazne vekovo zmiešanú skupinu a nazbierali sme hráčov vo veku od 6 do 40 rokov. Z tohto hľadiska to bolo dostatočne zložité, ale všetko výborne ZAhralo.
Veľká vďaka patrí všetkým, ktorí sa zúčastnili tejto letnej hry a tiež všetkým divákom a poslucháčom koncertu, lebo vytvorili naozaj výbornú atmosféru.
Vďaka súčasnej zaznamenávacej technológii v rukách Marka Piačeka, Jakuba Djablika, Petra Persona, Mariána Michalca a Dušana Dobiaša máme možnosť si časti procesu pozrieť a vypočuť v krátkom dokumente:

a na fotkách:

Čo k tomu dodať viac?
Nemuselo by sa už dodávať nič, keby sme nemali poruke ešte tento nežný, esenciálny, ale najmä skutočný príbeh 7-ročnej účastníčky Alžbetky (hrala na flautu). Tiež bol prinesený do sinfonie, aj keď sa priamo do libreta nepremietol. Jasne z neho vyplýva, že dotknúť sa toho, čo bežne poletuje medzi nebom a zemou, je veľmi tažké. Ak sa to však podarí, býva to veľký zážitok.
Vracali sme sa z dovolenky. Chceli sme si odpočinúť, tak sme sa zastavili na najbližšom odpočívadle. Bolo tam plno vrabcov. S Alexom sme chceli jedného chytiť. Ja som naraz zbadala oddychujúceho vrabca! Potichu som sa k nemu priblížila a natiahla som k nemu dlaň. Stihla som ho pohladiť po bruchu, kým si uvedomil, že je v nebezpečenstve. A tak som sa dotkla vrabca!