Pavel Zuštiak je slovenský tanečník a choreograf, ktorý už niekoľko rokov žije v New Yorku a vedie vlastný súbor Palissimo. Jaro Viňarský žil v Prahe, pred viac než rokom sa presťahoval do Žiliny, ale stále najviac tancuje v Belgicku. Spolu (Palo ako choreograf, Jaro interprét) pracujú na Stanici na novom tanečnom predstavení The Painted Bird, ktoré bude mať premiéru na našom festivale Kiosk 22. a 23. júla 2010. Chceme vám sprostredkovať inšpirácie, dôvody aj proces vzniku a tak prinášame rozhovor s oboma tvorcami priamo zo skúšania v S2. O predstavení, ale aj o vykorenení a exile, ktoré sú jeho témou.

Odkiaľ sa poznáte?

PZ: S Jarom sa poznáme už dlhú dobu, ešte z čias našich umeleckých začiatkov. Zostali sme v kontakte aj po mojom odchode zo Slovenska. Videl som Jarove predstavenie Posledný krok pred v Prahe v 2005, ktoré sa mi veľmi páčilo a o to viac som chcel, aby sme spojili naše tvorivé sily. Vždy sme chceli pracovať na spoločnom projekte, ale vždy to bolo komplikované s dátumami alebo financiami. Až teraz sa naskytla reálna možnost to zrealizovať. 

JV: Ja si pamätám na naše prvé stretnutie, keď som ešte tancoval v amatérskom súbore La Mosca v Košiciach. Tuším to bol rok 1994, keď umeleckí šéfovia suboru pozvali Pala, aby nám dal intenzívnejší kurz. Palo sa vtedy vrátil z     Kanady, kde študoval. Bol som očarený vecami, ktoré s nami robil, ktoré u nás neboli v tom čase tak známe - improvizácia, partnerský tanec, … Bolo to pre mňa objavovanie nového prístupu k tancu.

Prečo robíte spolu práve na tomto predstavení? Čo nové vám spolupráca dáva?

PZ: Predstavenie, ktoré skúšame, je prvá časť mojej trilógie The Painted Bird (Pomaľované vtáča) o vykorenení, exile, migrácii a “inakosti”. Je to sólové predstavenie a osloviť Jara na túto tému sa zdalo byť dramataurgicky veľmi prirodzené. Čo je pre mňa nové, je spôsob práce - v New Yorku sa predstavenie tvorí aj vyše roka, ale keďže priestor je vzácnosťou, vždy je to pár hodín tu a pár hodín tam. Samozrejme, že koncepčne naša práca začala už dávnejšie, ale tvorivé rezidencie v Grotowského inštitúte vo Wroclavi a na Stanici v Žiline sú pre nás luxusom - mať čas v priestore, ktorým disponujeme na dlhšiu dobu. A tým je aj ten proces inakší a dúfam, že hlbší.

JV: Každá práca s novým choreografom je samozrejme iná, prináša nové možnosti, mne ako interprétovi otvára nové cesty, nové prístupy ako uchopiť to, čo po mne choreograf chce. Aj v prípade spolupráce s Palom je tomu tak. Hľadám sa v prístupe, akým Palo tvorí, nie je to automatické. Rovnako si aj Palo zvyká na mňa a na to, akým spôsobom uchopujem pohyb, myšlienky a všetko ďalšie, čím ma navádza alebo smeruje ku konečnému výsledku.  Keďže mám za sebou šesť rokov intenzívnej spolupráce s belgickou choreografkou Karine Ponties a som tým dosť ovplyvnený, môžem u seba sledovať, ako sa este držím tejto skúsenosti a ako sa s ňou na druhej strane vďaka Palovmu prístupu, ktorý je diametrálne odlišný? rozchádzam. Napríklad Palo nedáva tanečníkovi až takú voľnosť počas tvorby ako Karine. Má jasnú predstavu o pohybe a tak vstupuje a ponúka aj vlastné pohybové väzby, s ktorými sa ja musím popasovať ako interpret. Je to pre mňa výzva. Podstatná je pre mňa vo vzťahu s choreografom dôvera v to, čo robí. Palo má originálnu reč pohybového výrazu a to je pre mňa dôležité. Jeho umelecký svet a premýšľanie mi nie je vzdialené a rád som doň vstúpil. Výsledok ukáže viac.    

Skúšate prvú časť trilógie. Budú všetky tri časti fungovať spolu raz spolu alebo sú to skôr tri zastavenia v rámci jedného projektu-témy?

PZ: Prvú časť, tanečné sólo s Jarom Viňarským, uvedieme v júli na Stanici na festivale Kiosk. Potom sa vraciam do New Yorku, kde mám dva týždne príprav a začíname 3-týždňovú rezidenciu na tvorbe druhej časti v Baryshnikov Arts Center. Je to moja spolupráca s tanečníkmi Lindsey Dietz Marchantovou a Nickom Bruderom (ja v tom tiež účinkujem), skladateľom a hudobníkom Christianom Fredericksonom (ktorý je aj teraz s nami na Stanici), fotografom Robertom Flyntom, animátorom Keithom Skretchom a svetelným dizajnérom Joeom Levaaseurom. Prvu cast este mozno odohrajeme v Europe pred alebo po novembrovej premiere v New Yorku. Tam budeme s Jarom pracovať od polovice októbra. 
Každá čast The Painted Bird je koncipovaná ako odlišná divadelná skúsenosť od tej predošlej. Prvá časť, sólo s Jarom Viňarským, je stavaná pre tradičný divadelný-javiskový priestor. Druhá časť bude inštaláciou - v čiernom boxe nie sú sedadlá, diváci a účinkujúci sú spoločne v priestore a predstavenie sa odvíja okolo nich. A tretia časť bude v netradičnom priestore, ktoré nie je divadlom, zatiaľ ho ešte hľadáme. Diváci tak alegoricky budú s nami migrovať z jedného predstavenia do ďalšieho a tie netradičné priestory vytvárajä kontext, ktorý snáď spôsobí, že divákova skúsenosť sa nebude môcť oprieť o žiadnu predošlú divadelnú skúsenosť a zakúsi to akoby po prvý raz. Na Stanici bude premiéra prvej časti, všetky tri časti sa odohrajú v New Yorku v rámci jedného roka - v novembri 2010, máji 2011 a septembri 2011. Potom by som chcel uviesť všetky tri aj spolu, aj mimo New York. Samozrejme, že je s tým kopec logistickej roboty. 

Na skúškach a v predstavení bude účinkovať aj americký hudobník Christian Frederickson, používate video, žánrovo to bude dosť pestré predstavenie…?

PZ: Viac než byť verný nejakému žánru/médiu (a tie hranice sa čoraz viac prelínajú a rozmazávajú) mi ide o to, ako vytvoriť predstavenie, ktoré ľudé uchopé a nepustí, ktoré bude prekvapivé. Od diváka vyžadujem, aby bol spolutvorcom, takže keď odchádza, možno má viac otázok než pred predstavením. Christian je aj skladateľ, v USA má vlastnú skupinu Rachel’s, ktorých hudbu som poznal a prizval ho na tento projekt. Je to naša prvá spolupráca, v druhej časti trilógie bude hrať s ďalšími tromi hudobníkmi.

Prečo skúšate na Slovensku, v Poľsku, … nielen v New Yorku?

PZ: Spolupracujem s Jarom a naskytli sa nám možnosti tvorivých rezidencií, bola to príležitosť, ktorú som privítal. V predstaveni sa zaoberáme vykorenením a migráciou a tak tvoriť v prostredí, do ktorého cestujeme, reflektuje to, na čom pracujeme.
Čím dlhšie predstvenie žije a čím viac sa na ňom robí, dozrieva a všetci zúčastní môžu ísť hlbšie. V New Yorku začneme pracovať asi mesiac pred novembrovou premiérou.

JV: Pre mňa to má ešte osobnejší význam. Chcem a rád by som pôsobil omnoho viac na Slovensku ako doposiaľ. Žil tu a tvoril. To si vyžaduje aktívne sa podielať na vytváraní podmienok pre súčasný tanec. Nechcel som, aby sa celý proces na tomto predstavení odohral v New Yorku. Bola by škoda nevyužiť možnosti, ktoré ponúka Stanica a kde už nejakú dobu pôsobím, rovnako som chcel nadviazať na spoluprácu s Grotowského inštitútom vo Wroclavi, ktorý koprodukčne zastrešoval už v minulosti moje predstavenie Paisyn. V neposlednom rade to súvisí aj s témou predstavenia. Je rozumné tvoriť v prostredí, kde sa téma zrodila - Palo “emigroval” do USA, ja sa potulujem po celej Europe snažiac sa usadiť naspäť na Slovensku. Súvisí to.  

Je to Palova prvá práca na Slovensku?

PZ: Začínal som v košickom Tremole, kde som postavil Obrázky z výstavy na hudbu od Musorgského, to bola moja prvotina. Potom som asi dva roky viedol súbor Takmer Náhodne Zoskupenie Takmer Tanečníkov. To je ale asi 16 rokov naspäť. Toto je prvá vec, ktorú robím na Slovensku, odkedy som odišiel. 

JV: No nie je to užasné? Aj keď je veľa umelcov odídených, tak tu existuje možnosť, ako ich istým spôsobom dostať spät do priestoru, odkiaľ vyšli… aj keď mnohí sa už nevrátia. Je podľa mňa dôležité udržiavať tie krehké nite tradície kultúry a umenia.

Je rozdiel žiť ako tanečník/choreograf v Európe a v Amerike?

PZ: Je veľa podobného, čo-to iné, ale v konečnom dôsledku každý človek má svoju vlastnú cestu. Takže podstata je nezísť z nej, nepokukovať sa po ceste, ktorá fungovala pre niekoho iného. Skrátka len pokracovať vpred. V New Yorku je náročné preraziť a zaujať. Podmienky sú niekedy neskutočne ťažké - to však vedie aj k spolupatričnosti a úprimnej radosti medzi tvorcami, ak sa niekomu niečo podarí. A vedie to aj k tomu, že tanečníci a herci majú výdrž a idú naplno. 

Vaše prvé pocity zo zvláštneho priestoru S2, kde skúšate?

PZ: Tak ako v živote, snažím sa pracovať s tým, čo je predo mnou. Otváram to predstavenie priestoru a nechávam ho naň pôsobiť. S2 je v začiatkoch, ale dúfam, že ho necháte, aby zostalo čo najuniverzálnejšie. Hrali sme v Poľsku v starej elektrárni, čo bol nádherný priestor, takže netypickosť S2 nás až tak neprekvapila. Čo ma viac upútalo na Stanici je atmosféra, ktorú tu denne zažívame. Ľudia cez ňu prechádzajú za rôznym účelom a dvere sú otvorené, ľudom je daný priestor, aby videli, počuli, vyjadrili sa. A to je vzácne. 

Predstavenie The Painted Bird vzniká na Stanici vďaka podpore grantu Ministerstva kultúry SR a Nadácie Intenda - Nadačný fond Slovak Telecom. Ďakujeme.