Zuzane, ako každému EVS dobrovoľníkovi, 12 mesiacov v zahraničí uteká rýchlejšie, ako by sa mohlo zdať. O svojej činnosti nám opäť reportuje.

- - - - - - - - -

V pondelok večer sa s veľkou parádou uzatvoril 6-týždňový cyklus výučby sociálnych zručností pre mládež vo veku 15-16 rokov. A zamávalo to mnou emocionálne omnoho viac, než som čakala. Diplomy rozdané, veľa ďakovných slov krížom-krážom, aj smutno mi prišlo, že už je po všetkom a svojich žiakov budem stretávať už len na uliciach, v podnikoch a samozrejme, na facebooku. Za mesiac mi na sociálnej sieti naskočilo priam hrozivé číslo „priateľov,“ k mojej hanbe si pamätám mená len niekoľkých z nich, no tváre bezpečne rozoznávam.

Keďže projekt sa sústredil aj na sprostredkovanie kultúry trénera (teda mňa), bola som nútená siahať po vedomostiach o Slovensku, o ktorých som doteraz ani neuvažovala a brala ich za samozrejmé. Pred mojím prvým samostatným varením halušiek som mala niekoľko konzultácií cez maily a skype ako „naše národné“ nedobabrať. Našťastie, všetko dobre dopadlo a už viem, že bryndzu možno nahradiť rumunským ovčím syrom telemea – rozdiel spozná len naozajstný fajnšmeker. Aj lokše nasladko i naslano sa vydarili a po šúľancoch sa len tak zaprášilo. Na oplátku sa ma rumunská mládež pokúšala naučiť robiť langoše, ale bolo okolo toho veľa smiechu a zmätku. Pamätám si len, že základom je teplé, útulné miestečko na kysnutie cesta, do ktorého sa na moje zdesenie pridáva kyštálový cukor.

Aby to nebolo len o prejedaní sa, popri motaní sa v kuchyni mi moji návštevníci vytvorili zoznamy nimi odporúčaných rumunských filmov a hudobných interpretov. Budem sa mať čím zapodievať ešte aj po návrate na Slovensko. Na vyváženie mojej schopnosti nachytať vulgarizmy a slang si zamakali dievčence i mládenci na listine pekných a milých slov pre mňa. A až je to skutočne obojstranné, niekoľko desiatok stredoškolákov z Temešváru dokáže po lekcii o rozprávaní pred publikom takmer bez chyby vyhlásiť: „Strč prst skrz krk!“ a pridať k tomu „Hlavá, ramená, kolená, palce, oči, uši, ústa, nos!“ aj s príslušnou choreografiou.

Aj v hosťujúcej organizácii sa každodenný režim krúti na plné obrátky, celý mesiac sa niesol v znamení príprav na Vianoce. So seniormi sme v skupinkách nacvičovali koledy v angličtine, nemčine aj taliančine. Podaktorí si aj sami iniciatívne pripravili básničky a následne sa to celé odprezentovalo na uzatváracej vianočnej slávnosti.

O čom zväčša ani samotní obyvatelia Temešváru nevedia je, že na periférii mesta sa nachádza centrum pre utečencov – údajne najväčšie v Európe. Aby aj žiadatelia o azyl mali nejaké sviatky, usporiadala sa zbierka šatstva, hračiek a potravín. V rámci zhromažďovania sladkostí sme navštívili aj škôlku s anglickým vyučovacím jazykom. Škôlkári naznášali sladkosti a bolo zaujímavé pozorovať, ako sa lúčia s balíčkami, ktoré by najradšej zjedli. Následne sme dva týždne triedili dary a aranžovali ich do škatúľ od topánok. Celé podujatie totiž nieslo názov Christmas in a shoebox.

Práve tento projekt mnou zatriasol, no inak než by som čakala. Hovorí sa, že cesta do pekla býva vydlaždená dobrými úmyslami. Mňa zmrazilo, keď som mala do darčekových balíčkov pribaliť peňaženky. Nechcený cynizmus. O to ostrejší. Druhýkrát som sa zarazila, keď som si priamo na odovzdávacej ceremónii uvedomila, že väčšina rezidentov utečeneckého centra pochádza z krajín, kde Vianoce pravdepodobne neoslavujú.

Tento týždeň bol celkovo bohatý na rôzne zmeny. Moja spolubývajúca a spolu-EVS z Nemecka preruší svoj projekt v januári, islandský dobrovoľník je doma už takmer mesiac, a turecký kandidát má problém dostať víza, vyzerá to, že budem v celom meste jediná EVS-kárka.

Na Štedrý deň som sa sľúbila na rumunský vidiek, lebo kedy, ak nie teraz. Slovenských Vianoc ešte bude veľa, pravoslávne s balkánskymi koledami asi len raz za život. Na Silvestra sa otočím domov, po vyše 100 dňoch sa mi už cnie. A od nového roka si dávam predsavzatie byť asertívnejšia aj v mojom osobnom projekte aj v organizácii. Na zdvojenie hodín rumučniny som si už dupla. No keďže moji kolegovia v mediálnom centre dreli na vianočných reklamách, nezostával takmer žiadny čas pričuchnúť k základom práce vo photoshope ani k editovaniu videí. Od januára bude zo mňa stíhačka a odhodlávam sa na usporiadanie kurzu kreatívneho písania, prípadne intermediality v literatúre. A keďže s blogom stále meškám, pokúša ma posledné dni obísť angličtinu a začať blogovať v materinskom jazyku. Uvidíme, dokedy mi odhodlanie vydrží.

- - - - - - - - -
Predchádzajúce články od Zuzany nájdete na http://archiv.stanica.sk/tag/zuzana-grochalova/. Viac informácií o Európskej dobrovoľníckej službe programu Mládež v akcii sa dozviete tu alebo cez Stanicu na dusan@stanica.sk.