Do septembra tak ďaleko, tak blízko - plánovače sú letne naplnené, najdramatickejší čas sveta pred nami a všetci vieme, že si ani nevšimneme, a je koniec. Rýchlo, veľmi rýchlo. A koniec bude už po špirále do stredu: neo-post-nad-dramatická spomienka na kiná - Kinobus.

Prvá výprava sa odohrala v sedle bicykla, v počte osôb 1, preto odpustite zápiskom občasné pribrzdenie, rozkoš zo slov, alebo vietor v nich, únavu z opisov a snahu dostať sa rýchlo k cieľu – Lieskovec, Zolná, Sebedín-Bečov, Čerín, Čačín, Dúbravica, Ponícka Huta, Poníky, Hrochoť, Dolná aj Horná Mičiná, Očová, Vígľaš, Zvolenská Slatina, Lukavica, Sampor, Veľká Lúka, Sliač (aj kúpele), Hronsek, Vlkanová a záverečná čerešnička Badín. Tento Kinocyk a ďalší Kinobus sa vydáva do STREDU, k Banskej Bystrici / Zvolenu.

Základňou bola Dúbravica, sídlo Periférnych centier, kde sa plánujeme zastaviť. Ak sme to nikdy nepovedali nahlas - Kinobus je mestský rural – hrnie sa do dedín, vynecháva mestá. Hrá sa na decentralizáciu, cestovnú kanceláriu po vidieckych kinách. Ale len na tri dni. Periférne centrá sú zosobnením mestského rurálu v dlhodobej perspective – pôsobia na dedine, ale neboja sa ju otvoriť, poskytnúť mestským intervenciám tvrdého kalibra. Ďakujem (nielen) za prespatie, krásne rána a zázemie.

Od štvrtka do piatku večera bol postup bezkinový. V Lieskovci síce nacvičovali tango, ale v ostatných obciach je najpoužívanejšie slovo ohľadne využitia kulturáku kar. Diskotéky ustupujú, pohreby nie. Atmosféricky stojí za zhliadnutie kulturák v Zolnej a Poníckej Hute (tu sídli Združenie priateľov Zeme). V Poníkoch sa z kina stali potraviny. Hrochoť je vraj pre antropológov a etnografov vyhľadávaná lokalita – kvôli hudbe, zvykom a skutočnosti, že je to koniec sveta. Pre záujemcu o staré kiná ale nič moc. Kulturák je vskutku dominantný. Vraj zasúvacie hľadisko (v regióne častý jav - majú ho aj v Očovej, Hornej Mičinej a Vígľaši). Pani na úrade zreferovala, že premietačky dali do zberu, a že do sály sa nedostanem, lebo by niekto so mnou musel ísť (500 metrov, piatok, 14:00). Bol som upozornený, že je neprístojné, aby si starý chlap fotil malých chlapcov, pijú tu vajcovku, majú starý autobus - uhorku, dobrú partu deciek a ja mám dvoch kamošov.

Po štvrtej sa situácia radikálne mení. Horná Mičiná - kulturák je v rukách súkromníka, ktorý je v exekúcií, takže dostať sa dnu bude ťažké. Premietač bol neskôr starostom (stretli sme sa aj druhý deň na langošoch v Čečíne). Premietali do 70. rokov na 16mm. Sála prešla rekonštrukciou (v prospech veci a vizuálu), a vonkajšok chátra.
Očovú som mal vďaka jej aure v úmysle vynechať, ale možno sa práve tu musíme zastaviť. Film Kino Svet o končiacom obecnom kine je vlastne Kinobus sám. Kino Osveta nakoniec digitalizovali a premieta raz za týždeň. Programová skladba (tak ako obec) je nevývažená - horory a romantika. Rurálne, historické stavby, ktoré tvoria auru obce (kostolíky, remeselný dom, …) pôsobia ako päsť na oko (realita aj ostatných rázovitých obcí – Vlkanová, Vigľaš, Sampor – to, čo plní turistické letáky, je najpodivnejšie. Celok si žije svoj antiarchitektonický život, ktorý vylučuje staré a dáva mu bizarné podoby – zachovať sa ho ako-tak podarilo v Hronseku).

Do Vígľaša som išiel len preto, že je to dolu kopcom (aj naspäť). V kulturáku svadobčili a osoba poverená mi prezradila, že Kino prestalo premietať tri roky nazad, po nástupe digitalizácie. Premietačky zostali na mieste. Kulturák je však nevkusne zateplený, naviac hneď pri hlavnej ceste, okolo neho len meter široký chodník a bác! - cesta. Nie všetky kiná musíme navštíviť. Zato až 10 metrov od cesty je kino v Zvolenskej Slatine - druhý najväčší úlovok: žiadny multifunkčný kulturák, ale samostatné kino. Podľa miestnych prestalo premietať v rovnakom čase, ako kino vo Vígľaši. Pred kinom parčík, všade krčmy a vonku bola asi celá dedina. Aj keď je to väčšia obec, má atmošku.

Deň tretí - cestu do Banskej som si predĺžil a šiel zo stredu na okraj stredu. Kulturáky sú síce v každej obci - Lukavica, Sampor, Veľká Lúka, ale ošklbané, vykachličkované, nezaujímavé.
Zato Sliač – dve kiná – jedno v meste, druhé v kúpeľoch. O kúpeľnej architektúre by mohli poreferovať stálice Kinobusu z Abandoned (re)creation. Naozaj ma prekvapilo, s akým citom sú kúpele vyskladané, zrekonštruované a ako si dovolia veľkoryso plytvať priestorom. Kino skončilo pred 10 rokmi a konajú sa tu občasné „kultúrne“ podujatia. Krásny priestor. Kilometer od kúpeľného kina je kino Hron. Podľa niekoho ho zatvorili tri roky nazad, podľa iných osem. Podobne ako v Slatine, samostatná budova, trochu potemnelá. Sliač je mesto - ako s touto skutočnosťou naloží mestský rural fest?
Okrem jedného kopca rovinka až do Banskej, ale na tom kopci čeršnička – Badín. Na druhej strane Hronu, na hranici Kremnických vrchov (doteraz bolo Podpoľanie), stojí v ničom sa nevynímajúcej obci len a len kino. Kúsok od kostola, na brehu potoka, osamotená, zavretá, zabednená budova – úplne vyčnievajúca z rámca. Zavretá s pádom izmu. Patrí fare, ale pán farár nebol doma, manželka a deti poreferovali, ako to vyzerá. Mám číslo, uvidíme. Bodaj by!

Kinokultúra na strednom Slovensku bola rozvinutá, a stále je vcelku zachovalá. Je dominantná na hraniciach Podpoľania - Sliač, Slatina, Vígľaš, Badín. Kiná donedávna fungovali v Brezne (zháňajú sa peniaze na digitalizáciu), Podbrezovej, Detve, Slovenskej Ľupči. Ale ako postupujeme do hôr, rednú. Ale kto by sa tomu čudoval.

Dovidenia 5. až 7. Septembra.

vďaka: