Report číslo 8 píše Zuzana z rumunského Temešváru, kde onedlho finišuje svoju ročnú Európsku dobrovoľnícku službu.
- - - - - - - - - 
Pobudnúť doma vyše dvoch týždňov na prelome júna a júla mi prospelo. Avšak úplne inak, než som čakala. Po dlhšom pobyte v zahraničí sa už človek na domovinu nedokáže pozerať rovnakými očami. Nehovoriac, teda nepíšúc o tom, že ako jediná zástupkyňa Slovenska častokrát musím odpovedať na otázky, kedy sa nevyhnem zovšeobecňovaniu.

Čo so sebou
Kým sa ma ešte pýtajú, či už sme v Európskej únii a ako to vlastne bolo s tým rozdelením Československa (Rumunsko si niečo podobné po revolúcii odskákalo s Moldavskom), premýšľať veľmi nemusím. Lenže častejšie sa ma pýtajú, či sú všetci Slováci ako ja. Doteraz som v pomykove, ako odpovedať.

Na konci júla som absolvovala mid-term training, kde sa stretávajú dobrovoľníci, aby reflektovali a zhodnotili doterajší priebeh svojej dobrovoľníckej služby. A tiež nás čakalo veľa otázok o nás samých. Teraz už o sebe viem, že okrem iného ma charakterizuje kritický prístup a vraj extrémna priamosť. Koncept pozitívneho myslenia má isto veľa výhod, lenže niekedy sa mi zdá, že jeho používanie je na hranici brainwashingu a manipulácie. Naši tréneri nám však našťastie popri tľapkaní pliec a povzbudzovaní, aby sme vydržali a zamerali sa na silné stránky projektov, poskytli aj odpovede na otázky, ako riešiť konkrétne problémy – a že ich nebýva málo.

Byť na rodnej hrude dva týždne ma však prinútilo pozrieť sa na domovinu tak trochu „zvonka“, lebo veď v septembri sa vrátim a načase uvažovať, čo so sebou. Úprimne - úzko mi prišlo – bude v tom asi práve ten kritický prístup. Čaká ma ťažká reintegrácia. Zľahka som sa zamyslela, do čoho sa pustiť po návrate. Už na prijímačkách začalo byť jasné, že „tudy cesta nevede“ a reálne kontúry nadobúda poštátnicový smutný vtip: „Všetci sa stretneme na úrade práce.“ Do Rumunska som sa vrátila vlastne s výdychom úľavy.

Posledné slovo bude mať… UMENIE!
Do konca mojej dobrovoľníckej služby ostáva menej ako tri týždne, vŕtalo mi v hlave, ako ne/zakončiť svoje osobné projekty. Literárny kurz bol mojou srdcovkou a poriešilo sa to konceptom mail-artu. Na záverečnú prezentáciu dorazili EVSkári z iných projektov, moji slovenskí a poľskí návštevníci tiež participovali na pár hodinách, zanechali poštové adresy. Budú sa lepiť koláže, maľovať básne, oblizovať známky a lepiť obálky. A to vyčkávanie poštára! Tak nejak snívam, že básne obehnú v obálkach celú Európu a možno ešte ďalej!

Moje rumunčatá sa popriznávali, že žiadny list ani pohľadnicu ešte v živote nepísali ani im neboli doručené. Takže im hádam bude dopriata tá zvlášťna radosť nájsť si v schránke zásielku. Pôvodcom konceptu je Andy Warhol a hádam by mal radosť i on. Len dúfať, že to neskončí skôr ako to začne. Ale prvé zásielky sú už rozoslané.

Keďže sa mi dni krátia a odchod sa nevyhnutne blíži, lozím po zastrčených kútoch mesta, fotím, vykecávam sa, sociálny a kultúrny život mi rotuje na plné obrátky. Celý týždeň som presedela v nemeckom divadle preslávenom najinovatívnejšou scénografiou v krajine, prednostne mi išlo o derniéry, prikladám foto zo site-specific projektu, ktorý bežal v miestnom bare.

A najnovšiou úchylkou sa mi stali návštevy miestnych cintorínov, zistila som totiž, že aj po smrti záleží na národnosti a vierovyznaní, a tak na periférii mesta možno nájsť separované nemecko-katolícke, srbsko-pravoslávne, rumunsko-ortodoxné, ale i židovské cintoríny. Odvliekla som so sebou dievčatá z literárneho kurzu, najskôr sa ošívali, ale nakoniec sa aj im páčili staré náhrobky s básňami. Aktuálne mám síce prezývku Suzanna-morbida, ale samé začali zisťovať informácie o slávnych pochovaných osobnostiach v meste.

Sám vojak v poli, ale už s nabrúseným jazykom
Turecký dobrovoľník sa z projektu porúčal už dávnejšie, aj EVS kamarátom z neďalekého Aradu sa už skončil projekt. Na rozlúčku mi priniesli gramofón, keďže niekoľkokrát so mnou obehli blšie trhy a zažili ako zúfalo vyjednávam cenu a odchádzam sklamaná. I moje nemecké trápenie si dalo odchod na konci júla. A o hosťujúcej organizácii a projekte napísala zdrvujúcu správu, ktorej kľúčovým slovom bola nekompetentnosť. Vedenie malo hlavu v smútku. Asi sa zľakli, že si na niečo podobné trúfnem i ja a začali okolo mňa chodiť po špičkách.

Tomu ale predchádzal ďalší tvrdší stret o mojom osobnom projekte zelenej mapy. Jedného dňa si ma šéfová zavolala na slovíčko, že čo zamýšľam po EVS. Že oni sa zamysleli aj za mňa a mojej zelenej mape treba dať nový šat, hlavne nový „leadership.“ Vlasy dupkom a studený pot! Zachcelo sa im, vidia vraj potenciál. Hoci mi neposkytli takmer žiadnu podporu počas prípravnej fázy, ani keď som kontaktovala miestne inštitúcie, radi by sa začali orientovať zeleným smerom. Ja však nemám veľmi chuť dať do rúk to, na čom som tvrdo drela niekomu, kto od začiatku pri slove ekológia ohŕňal nos. Zrazu by sa mojej hosťujúcej organizácii pozdávalo byť akože ekologickou. Aspoň na oko, oficiálne, keďže doteraz ani len separácia odpadu v organizácii nezačala. Jediný posun nastal v prípade chalanov z mediálneho officu – vzdali sa áut ako dopravného prostriedku v meste a ich vášeň nadobudla rozmery víkendového koníčka – desiatky kilometrov cyklotúr.

Určite netvrdím, že kto nedbá o životné prostredie, je nemorálny, nekomplexný človek, ale hľadať témy projektov s motiváciou – na to dá EÚ viac peňazí sa mi rovná takmer mentálnej prostitúcii. A naozaj nemám chuť byť súčasťou niečoho podobného. Najskôr som chcela naťahovať čas, kým definitívne odmietnem „ponuku,“ ktorá bola vlastne rozkazom. Napokon som nabrala odvahu a povedala rázne nie. Odhodlať sa mi pomohli práve na mid-term tréningu, kde na „môj prípad“ prišla odpoveď z národnej agentúry, že osobné projekty dobrovoľníkov vlastne nemajú takmer žiadne pravidlá a čo/ako s nimi je internou záležitosťou organizácie a jej etiky. K tomu ma inšpirovalo aj stretnutie s francúzskou stážistkou, ktorá prišla do temšvárskeho Francúzskeho Kultúrneho Inštitútu cez Eurodyssee program. Pri pive (ako inak) sme si poťažkali na šéfky s rovnakou diagnózou: scestované ženy v strednom veku, ktoré aj majú vzdelanie a skúsenosti, ale nik netuší, prečo skĺzli do manipulačno-emocionálno-vydieračského štýlu manažovania ľudí a organizácie.

Dlhšiu dobu som sa zasa raz zhrýzala, čo ak ide o kultúrny rozdiel a takýto štýl je tu vlastne bežný. Lenže postupne začali na povrch prenikať konflikty lokálnych spolupracovníkov, ktorí sa ale neopovážia ozvať, lebo im do životopisov treba body za angažovanie sa, vysielajúcu organizáciu na EVS, skúsenosť s výučbou cudzích jazykov a pod. Kto mlčí, ten svedčí, a tak naša najvyššia mocnosť nemá možnosť pocítiť, že ňou riadeným ľuďom vlastne výsostne vadí prinajmenšom štýl komunikácie. A vidím, že sa dá aj inak práve v organizácii, ktorá pripravuje kandidatúru mesta na titul EHMK 2020, takže o kultúrnom rozdiele ani reči.

Všetci mi vravia „Veď si šikovná, niečo si určite nájdeš!“
Po spomínaných dvoch týždňoch na Slovensku, som sa zamyslela, že prečo vlastne neostať v Rumunsku. Za takmer rok sa okolo mňa vytvorila naozaj silná sociálna sieť, projekty, ktoré som pripravila a realizujem, fičia, nemám problém s rumunským jedlom, rumunčina mi už tiež celkom ide, v podstate som nenašla žiadne proti. Mnoho z mojich slovenských kamarátov je tiež za hranicami, hoci skôr smerom na západ.

Najprv som sa popýtala na ďalšie mobilitné možnosti v Temešvári. No vďaka investovaniu času a energie do príprav na prijímačky som prepískla uzávierky na Gruntvig a Leonardo da Vinci stáže. Bolo zaujímavé pozorovať reakcie mojich rumunských kamarátov, keď som nadškrtla, že by som rada ostala, ale musím si nájsť prácu. Najskôr veľká radosť, lebo už pred pár mesiacmi začali náreky, čo bude, keď ma nebude. No následne skepsa: „V tejto krajine premárniš čas, všetci emigrujú, sú tu nízke platy, nedôverujeme štátu, ktorého byrokracia a korupcia Ťa isto znechutí, keď budeš zamestnancom.“ Tieto ponosy mi zneli podozrivo povedomo, svojho času som ich počúvala v slovenčine.

Ale sami sa začali iniciatívne pýtať vo svojom okolí, či by sa niečo nenašlo. A niečo sa aj. Miestne zákaznícke centrum Boschu hľadalo urgetne človeka na pozíciu poľsky hovoriaceho kandidáta. Na Slovensku som sa zaprisahávala, že do žiadnej korporácie už nikdy nevstúpim, ale… zariekaného chleba sa najviac naješ. Pohovor prebehol viac-menej v pohode, o pár dní nasledoval telefonát z Poľska, chceli si byť istí, či dokážem v jazyku reagovať aj do slúchadla,.Napokon však nič z toho, na pozíciu sa napokon našla rodená hovoriaca. Moja učiteľka rumunčiny mi spomenula, že v meste existuje kasíno, možno by sa dalo tam, že talianska klientela si potrpí na blonďavé krupiérky. Pomaly som sa zmierila s tým, že sa budem musieť načas zmeniť na uniformovanú bábiku, ale kasíno medzitým skrachovalo. Celý večer sme presedeli za laptopom a voilá – môj životopis visí na rumunských portáloch s ponukou práce. Na odporúčanie vedúcej kampane Temešvár, EHMK 2020 som kontaktovala Interkultúrny inštitút v meste ohľadom pozície stážistky. S varovaním, že ide o ďalšiu organizáciu, ktorá uprednostňuje písanie projektov a kasovanie grantov z EÚ viac než reálne aktivity. Zatiaľ bez odpovede. Veľmi ružovo to nevidím, ale možno motyka vystrelí v posledných dňoch. Na poslednú chvíľu som vlastne doteraz riešila takmer každý jeden študijný pobyt aj samotnú dobrovoľnícku službu a toto je krajina, kde sú zázraky možné. Alebo sa budem musieť odhodlať na zázrak na Slovensku.

A čo s frajerom?!
Táto priam notorická otázka ma prenasleduje od prvých týždňov na Balkáne. Moje dobroprajné susedky v dôchodkovom veku mi usilovne ponúkajú vnukov a synovcov. Tí sa najskôr hanbia rovnako ako ja a potom sa spoločne bavíme na urputnej snahe donútiť najmladšiu generáciu byť šťastnou cez stratégiu v rumunčine známu ako „masa, casa, maşina“ - po našom by to bolo niečo ako „zabezpeč si stôl, dom a auto.“ Priamu ponuku na sobáš som dostala od kolegov, keď na jeseň padla na Slovensku vláda po hlasovaní o Eurovale. Ráno ma privítali v kancelárii s návrhom, že teda môžu žrebovať, kto si ma vezme, ak mi bude treba politický azyl a že sú schopní obetovať sa, ak im budem nastriedačku variť a prať. Povestný rumunský čierny humor.

Voľné dni na Slovensku som strávila aj na svadbe v rodine, čo bola šanca pre moju pragmatickú starkú. Tá ma podozrenie, že sa mi na Balkáne pozdáva kvôli dákemu utajenému fešákovi a nedá si vysvetliť, že sú odomňa všetci nanešťastie nižší.

Nebyť v Rumunsku, zamyslím sa nad plateným sobášom, ale Rumuni nepotrebujú zháňať nevestu s európskym občianstvom :) Asi sa tie rumunské srandičky lepia aj na mňa. Každopádne, existujú dobrovoľníci, ktorí v Rumunsku ostali aj po EVS. Zväčša ide o Francúzov, ktorí sa na jazyk chytajú najrýchlejšie. I Francúzka Clothilde, u ktorej som strávila rumunské Vianoce sa v septembri vracia, našla si prácu v Cluji, kde sa plánuje usadiť s ďalším ex-EVS z Maďarska. Keď už vyťahujem klebety, z mojej generácie v Rumunsku ostal aj turecký dobrovoľník, ktorý sa stihol oženiť a koordinátorka mojich EVS kamarátov z Aradu je vlastne tiež bývalá dobrovoľníčka, ktorá v týchto dňoch privádza na svet francúzsko-rumunského potomka.

Človek vlastne nikdy nevie, do čoho vlastne lezie, keď sa zapojí do EVS a pre niekoho to naozaj môže byť osudné.

- - - - - - - - -
Predchádzajúce články od Zuzany nájdete na http://archiv.stanica.sk/tag/zuzana-grochalova/. Viac informácií o Európskej dobrovoľníckej službe programu Mládež v akcii sa dozviete tu alebo cez Stanicu na dusan@stanica.sk.