Noc literatúry 2012 už bola. A či ste sa jej zúčastnili alebo nie, môžete si prečítať report od Vladimíra Salaya, ktorý aj bol, aj fotil a aj sa veľa pýtal.

Vydali sa za literárnym dobrodružstvom
Noc literatúry je medzinárodný projekt, ktorý iniciovali České centrá v rôznych krajinách. 16. mája sa uskutočnil simultánne v mnohých európskych mestách. V Žiline ho zatiaľ po druhýkrát realizovala Stanica Žilina-Záriečie (Stanica). Do projektu za zapojilo štrnásť európskych kultúrnych inštitútov. Každý z nich odporučil na čítanie jednu knihu svojho národného autora.

Cieľom projektu je upozorniť prostredníctvom verejných čítaní a literárnych happeningov na význam literatúry v súčasnej spoločnosti.
Stanica toho roku opäť situovala čítania do neobvyklých priestorov, čím umožnila bežnej verejnosti navštíviť miesta, na ktoré majú prístup zväčša len ich kompetentní správcovia.
Barbora Uríková zo Stanice spomenula, že aj pre ňu bolo hľadanie jednotlivých lokalít istým dobrodružstvom: “V Žiline žijem len trištvrte roka, ale teraz som mala dôvod chodiť po uliciach s otvorenými očami, všímať si jednotlivé budovy a objavovať ich históriu. Musela som zistiť, na čo budovy slúžia a kto je ich vlastníkom,” povedala.

Pre nadšencov literatúry sa výnimočne otvorili brány žilinských kasární, dielní bábkového divadla či katakomb pod Sirotárskym kostolom. Farár žilinského cirkevného zboru Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Marián Kaňuch sprístupnil podkrovie veže evanjelického kostola a čítalo sa aj v synagóge, ktorá je teraz v rekonštrukcii. “Majitelia alebo prevádzkovatelia niektorých priestorov boli opatrní a musela som im postupne vysvetliť myšlienku podujatia, dôvod a jeho význam. Podaktorí prekvapili, vymýšľali a hľadali nejaký netradičný, pre ľudí zaujímavý priestor vo svojej budove. Často sa dokonca sami postarali o jeho úpravu a prípravu alebo o jeho zabezpečenie,” hovorí Barbora.

Tajomný priestor katakomb
Literárnu púť Žilinou bolo monžné začať na ktoromkoľvek zo stanovísk, ktoré sa Stanici podarilo pre tento účel získať. Väčšina návštevníkov zvolila cestu smerom z centra do Závodia so začiatkom v Považskej galérii umenia. Už tam sa stretlo veľké množstvo ľudí, čo snáď napovedá, že reálna kniha a dobrá literatúra je pre ľudí stále atraktívna aj v dobe internetu a nových médií.

Podľa iniciátorov projektu je literatúra nástrojom vzájomného porozumenia, kultúrnej výmeny a napomáha odstraňovať komunikačné bariéry. Túto zázračnú vlastnosť literatúry umocňovali aj osobnosti, ktoré sa zmocnili prednesu. V katakombách pod Mariánskym námestím sa ľuďom prihorovila slovami autorky Herty Müller divadelníčka Darina Abrahámová. Tajomnosť a starobylá dôstojnosť priestoru vytvárala pocit pokoja a pokory, v ktorom sa priamočiare myšlienky autorky ľahko rozliali do uší aj duší poslucháčov.

V ústach Dariny Abrahámovej nadobudol text ešte viac žiadanej otvorenosti a irónie. Ocenila to aj Zuzana, ktorá prišla kvôli podujatiu až z Krajného pri Myjave: “Ja som úplný knihomoľ a veľmi som sa tešila na túto akciu. Mám veľmi rada Hertu Müller, preto ma zaujalo najmä čítanie v katakombách. Takáto forma prezentácie je podľa mňa lepšia ako čítania v kníhkupectvách, pretože priestor je viac osobný.”
Z katakomb bolo možné pokračovať ďalej do novej synagógy, evanjelického kostola a budovy Sokolovne. Odtiaľ už viedli kroky prevažnej väčšiny zúčastnených do Závodia.

Civilisti v bojovej strelnici
Ďalšou zastávkou na ceste za literárnymi prekvapeniami boli kasárne. Pri vchode bolo potrebné zapísať sa aj s číslom občianskeho preukazu. V kasárňach sa civilisti nemôžu pohybovať ľubovoľne. V diaľke postával človek, ktorý mal usmerniť smer našej chôdze.
Prešli sme rozľahlým trávnatým priestorom až ku schodisku, ktoré viedlo pod povrch zeme, do combat (bojovej) strelnice. V nej už čakal príslušník Piateho pluku špeciálneho určenia. V ruke držal knihu od Dacie Maraini Vlak poslednej pomoci.

“Ani neviem ako som sa k tomu dostal,” priznáva vojak a pokračuje, “chcel som pomôcť, zasiahnuť do priebehu podujatia. Nevedel som do čoho idem a mal som trošku obavy.” Napriek obavám si poslucháčov získal energickým a pútavým prednesom.

Barbora Uríková podotkla, že vojaci sa do akcie zapojili s nadšením: “Pomohol nám Mário Pažický, hovorca Piateho pluku špeciálneho určenia, ktorý sa minulý rok podujatia zúčastnil ako čítajúci. Toho roku veľmi ústretovo ponúkol priestory v areáli kasární a po skončení podujatia sa ma nadšene spýtal - Tak čo vymyslíme na budúci rok?”

Dôležitá nadväznosť
Posledným stanoviskom trasy bol hostinec Drevenica. Ešte skôr však viedli kroky zúčastnených do dielní Bábkového divadla Žilina. Dorazil som neskoro, húf ľudí práve počúval posledné slová úryvku. O chvíľku sa všetci pobrali na ďalšie stanovisko.
V hale postával herec Marián Geišberg a podchvíľou sa zabával objavovaním dielenského náčinia. V priestore bábkarských dielní pôsobil úplne prirodzene.
“Neprečítal som si dobre e-mail, ktorý mi prišiel zo Stanice, a preto som presne nevedel, do čoho idem,” vysvetľuje herec, “myslel som si, že treba len niečo niekde prečítať. Nakoniec vysvitlo, že úryvok musím čítať osemkrát. Nie je mi to ľúto. Napokon, zvedavosť a prekvapenie sú vždy lepším výsledkom, ako keby mal byť človek zhnusený. Číta sa mi tu výborne. Dielne mám rád, k strojom mám veľmi dobrý vzťah. Keď vidím vŕtačku alebo sústruh, som úplne pokojný.”

Postupne sa opäť zaplnili stoličky i priestor za nimi a Marián Geišberg po siedmy, predposledný raz prečítal úryvok z knihy od Michela Houllebecqa Mapa a územie. Okrem ľudí ho pozorne počúvali aj steny starej dielne, papierové hlavy masiek a starodávne stroje.

Vladimír Salay
(článok bol uverejnený v dvojtýždenníku Novinky 11/2012)

Ďalšie fotky si môžete pozrieť tu:

Foto: Natália Zajačiková, Vladimír Salay