V novembri tohto roku sa uskutočnilo slovensko-české turné nášho koprodukčného predstavenia The Painted Bird / Bastard. Za nevšedným slovensko-americkým projektom stojí slovenský choreograf z New Yorku Pavel Zuštiak, slovenský tanečník a tvorca Jaro Viňarský a americký hudobník Christian Frederickson. Ale aj mnohí ďalší, ktorí sa podieľali na jeho vzniku na Stanici, v Grotovského inštitúte v Poľsku a v divadle La Mama E.T.C. v New Yorku.

Pre Stanicu bol tento transatlantický projekt určite osobitý, treba priznať, že je pre nás prestížou, že dielo vytvorené na Stanici sa odohralo v slávnom divadle La Mama E.T.C. Rovnako po ľudskej aj profesionálnej stránke fungovala spolupráca napriek diaľke veľmi hladko - Pavel Zuštiak vďaka niekoľkoročnému pôsobeniu v silne konkurenčnom New Yorku so svojím súborom Palissimo Company je skutočný profesionál, umelec aj manažér v jednej osobe.

Medzinárodné divadelné projekty však majú svoje úskalia a to v ich možnosti reprízovania na domovskej scéne a cestovania vôbec. Vďaka spoločnému úsiliu a podpore amerických a slovenských nadácií sa napokon po roku podarilo priviezť predstavenie Bastard do jedného zo svojich „domovov“, na Stanicu a zorganizovať aj malé turné po slovenských a českých divadlách. Bastarda tak videlo celkom 680 divákov v Žiline (Stanica Žilina-Záriečie), Košiciach (Kasárne Kulturpark a Štátne divadlo Košice), Bratislave (Elledanse), Banskej Bystrici (Záhrada - Centrum nezávislej kultúry) a v divadle Archa v Prahe. V piatich predstaveniach tak účinkovalo celkom 166 dobrovoľníkov.

Podrobnejšiu a osobnejšiu „správu z cesty“ a pohľad na projekt napísal na trase Žilina-New York protagonista predstavenia, tanečník Jaro Viňarský:

“ Migrácia” predstavenia “The Painted Bird / Bastard” v podobe jeho turné v slovensko-českom priestore začala v mieste jeho vzniku – na Stanici Žilina - Záriečie. Prvá časť už takmer dokončenej trilógie tu mala svoju premiéru pred vyše rokom po trojtýždňovej rezidencii Palissimo Company Pavla Zuštiaka.

Paľo je môj veľmi dobrý priateľ a turné, ktoré sme spolu mohli absolvovať je, myslím si pre oboch, skutočným zadosťučinením. Jednak sme sa po takmer šestnástich rokoch dostali k tomu aby sme spoločne vytvorili nejaké predstavenie. Vďaka podpore a otvorenosti tímu Stanice a ďalším inštitúciám na Slovensku a v New Yorku sa podarilo zorganizovať dve rezidencie a tvorba tohto predstavenia sa zavŕšila samozrejme premiérou. Po nej nasledovalo finálne dolaďovanie v NY a osem večerov v La Mama Theatre. Potom ešte dve reprízy v januári 2011. Bastard potom čakal na svoju ďalšiu príležitosť.

Slovenská časť turné mala teda právom, ako prvé miesto uvedenia, odštartovať práve na Stanici, čo navyše ešte v sebe nesie istú symboliku. Stanica na ktorú prídeme, nastúpime do pomyselného dopravného prostriedku a pokračujeme ďalej. Dostávame sa na cestu. Sme na ceste.

“Bastard” je príbeh o nezakorenenosti, o strate miesta na zemi a vôbec neschopnosti si nejaké miesto nájsť. Situácia, ktorá vyženie človeka na cestu a je nútený migrovať z miesta na miesto. Problém je však v tom, že nehľadáme len miesto kde byť, žiť, usadiť sa. Geografia nie je tým najsilnejším faktorom, ani to, že tu alebo tam je celoročne štatisticky lepšie počasie ako kdekoľvek inde. S miestom, kde chceme “zapustiť korene” hľadáme aj prijatie, rešpekt, možnosť byť rozpoznaný inými. Migrácia postavy Bastarda je podmienená práve absenciou týchto ľudsky možných atribútov vzťahu jedného človeka k druhému, ale bohužiaľ vytrácajúcej sa prirodzenej schopnosti takéto postoje k druhým a najmä “iným” zaujímať.

Pre mňa osobne bolo toto turné vzácne tým, že veľmi prirodzene provokovalo k premýšľaniu o téme a postave, ktorú v predstavení znázorňujem. Týmto turné, vďaka svojej téme, sa prepojilo to divadelné, umelé, iluzórne a veľmi živé bytie postavu na javisku so skúsenosťou v každodennom živote. Mesiac sme cestovali z miesta na miesto, odohrali sme Bastarda v piatich mestách postupne presne v tomto poradí Žilina - Košice - Praha - Bratislava - Banská Bystrica. Inými slovami povedané, začali sme cestu tam, kde to celé okolo tejto interpretácie textu Jerzy Kosinského začalo a skončili sme na mieste, kde vzniká v tomto období niečo nové, čo si hľadá svoje miesto, priestor s podobnou ambíciou a zameraním ako Stanica. Hovorím o Záhrade - Centre nezávislej kultúry v Banskej Bystrici. Akoby nastavenie celého turné nasledovalo pokorne svoju predlohu - predstavenie Pomaľované vtáča, ktoré ponúklo divákom na piatich javiskách.

Bolo pre mňa príťažlivé migrovať týmto spôsobom. Samozrejme, nie je to moje prvé turné, ale prepojenosť toho čo robím na javisku, mala tentokrát veľmi blízko so všetkým, čo sa dialo mimo neho. Turné sú pre mňa takými malými migráciami. Ako tanečník sa im nemôžem (musím dodať, že ani nechcem) vyhnúť, aj keď sú niekedy unavujúce.

Na tomto turné sme prešli lokalitami, ktoré viac-menej dôverne poznám. Chodíte na tie isté miesta dookola, stále s iným predstavením. Vždy iná skúsenosť, noví ľudia a dokonca novými sú často pre mňa aj tí starí známi. Silné bolo pre mňa zistenie, či skôr uvedomenie si faktu, že sa ocitám na javisku s neznámymi ľuďmi. Špecifikom tohto predstavenia je, že pred očami nič netušiaceho diváka (nedostane žiadny napovedajúci znak) sa v priebehu krátkeho časového úseku, po tom čo sledoval 50 minút bezútešnej Bastardovej potulnej cesty, objaví ďalších 30 - 70 ľudí, ktorí sa tam vypravia z hľadiska. Prvýkrát som si silu tejto scény uvedomil v New Yorku, kde veľkosť scény dovolila osloviť 60 dobrovoľníkov. Priznám sa, že ma v zastavenej póze, v ktorej sa na začiatku tejto davovej scény ocitnem, zakaždým mrazí.