Ján Gašparovič je jedným z mála mladých umelcov, ktorí sa po štúdiu vrátili do Žiliny, aktívne tu žije a pôsobí. Jeho meno vám môže byť známe aj prostredníctvom Stanice. Vystavoval tu spolu so svojím rovesníkom, Jarom Kyšom, niekoľko krát u nás hral, začal spolupracovať s tanečníkom Jarom Viňarským. Robí toho veľa a aktuálne pripravuje otvorenie novej galérie ± 0,0. Žilina bude mať od piatka o jeden galerijný priestor viac, čo je určite dôvod na oslavu. Ako prvý v ňom bude vystavovať Ašot Haas. Vernisáž začne o 18.00, piatok 20. mája na Mydlárskej 1.

O novej galérii a mnohých ďalších veciach sa s Jánom rozprával Dušan, náš fotograf a poslucháč odboru Mediamatika Fakulty humanitných vied ŽU, pre študentský časopis Kontakt.

- - - - - - - - - - -

Kto si? Za koho sa považuješ?
Až takto do hlbky?
Kto som…

Som hlavne človek, ktorému sa stali v živote dobré veci. A aj keď človek spraví zlé rozhodnutia, vždy som mal šťastie, že som v zásadných krokoch urobil správne rozhodnutia.
Keď prídu sínusoidy a si dole, tak vždy vieš, že sa to vráti naspäť.
Myslím, že je dobré, že som tu. (smiech) Neviem koľko ešte, ale budem robiť všetko preto, aby malo význam, že som tu.

Po česky sa hovorí, že prací je človek živ. Čím si živý ty?
Táto otázka ti hneď asociuje - na veľa spôsobov. Takže úplne jednoducho, od toho najsprostrejšieho – živím sa niečím, čím by som nikdy netušil, že sa živiť budem. V tomto momente už tri roky, v architektonickom ateliéry.

Myslel som si, že to skončí, ale stále mi tá práca niečo dáva. Je to vďaka ľuďom, ktorí tu sú a ktorí mi dávajú priestor. Tým pádom sa niekam posúvam.

Ale nikdy nevieš. Možno sa dostanem do bodu, kedy to nebude stačiť a budem musieť spraviť zásadný krok. No živý som hlavne tým, že sa vytvárajú možnosti a že sa môžem realizovať na viacero strán, nielen prácou. To je to, čím som živý. Pre mňa je to naozaj to - tvoriť.

Myslíš si, že môžeš meniť svet? Chceš zmeniť svet?
Vôbec nemám tú ambíciu. A už vôbec nechcem niekoho meniť.

Len ponúkam možnosti, moje čisto subjektívne názory a výpovede. Svoj názor sa snažím nejakým spôsobom prezentovať tak, že keď je iný, tým pádom sa snažím niečo meniť. Ale nie v tej prvej línii. Skôr zadnými dverami.

V akom meste žiješ?
Momentálne už viem povedať, že žijem v Žiline. Keď som študoval, bol som v Kremnici, v Bratislave, stále akoby mimo domova, čiže som nemal „to miesto“. To miesto bolo vždy, kde bola škola.. to je v pohode, to sú študentské roky. Ale vlastne som ani nevedel.. Mal som nejaké skúsenosti zo zahraničím. Zvažoval som nežiť tu, zvažoval som žiť v Bratislave, v Prahe. Ale zhodou okolností, teraz si môžem povedať, že žijem v Žiline.

Ale neviem dokedy. Možno navždy, možno ešte na rok.

Že som vôbec rozmýšlal niekam ísť - to asi hovorí o tom, že som nebol úplne stotožnený s tým, či je to mesto, ktoré bude mojím domovom a miestom, kde sa realizovať. Preto na túto otázku v tomto momente môžem odpovedať, že áno. Ale to sa zase môže zmeniť na základe mojich dalších požiadaviek a chcení.
Zdá sa mi ale, že teraz sa to mesto stalo takým, akým ho potrebujem, samo od seba. Presnejšie povedané - cez ľudí, ktorí sa v ňom o niečo snažia. Stáva sa takým bez toho, aby sa to tlačilo politicky alebo iným psôsobom. Organizmus, ktorý sa snaží vytvárať sám pre seba možnosti. Aby sa ľudia, ako napríklad ja, mohli rozhodnúť ostať tu žiť. A spolupodielať sa na tom, aby tá tendencia pokračovala. Aj keď je Žilina mestom, ktoré má necelých 100 tisíc obyvatelov, môže mať ambíciu byť malým mestom, so všetkým, čo k tomu patrí. A potom nebude problém, že odtiaľto budú ľudia utekať.

Samozrejme, keď pátraš v minulosti, je tam niekde Marek Adamov na začiatku (riaditeľ kultúrneho centra Stanica Žilina-Záriečie, pozn. redakcie), ale ono sa to kumuluje. Čím viac ludí bude mať tento pocit a bude niečo robiť, tým viac ľudí.. Normálne stromčekový efekt.

A to je to zvažovanie - či niekde ostať.
Jaro Kyša (žilinský výtvarník žijúci v Londýne, pozn. redakcie) by povedal, že v Žiline zomiera. To je práve človek, ktorý potrebuje cestovať, potrebuje veľa ľudí. Ale bude veľmi rád, keď sem príde vo veku, ked už nebude mať chuť cestovať a bude tu už niečo vytvorené. A on je presne typ človeka, ktorý mi povie „ty sa tu zahrabeš, poď von“. Ale ja to vidím ešte aj z druhého pohľadu. Keď pôjdu všetci do riti, tak tu fakt nič neostane a ty už ani nebudeš mať šancu sa sem vrátiť. A viem o tebe, a to mu viem povedať do očí, že ťa natoľko poznám, že tvoja rodná hruda je tu. Vyrástol si tu a sem ťa to bude ťahať navždy. Aj keď tu možno nebudeš žiť celý rok v kuse, ale budeš sa sem vracať. A určite budeš rád, keď sa tu niečo bude diať.

Mať sa kam vracať. To je to. Na jednej strane je logické chcieť ísť niekam inam, do väčšieho, vyskúšať, ale..
Je to o prioritách. Čo chceš? Chceš zarobiť veľké prachy a potom sa s nimi vrátiť a čo teraz - s tými prachmi?
Alebo byť tam naozaj. Poznám veľa ľudí, ktorí žijú vonku. Ale vo veľa prípadoch tam v niečom trpia. Aj keď je to super. Majú totálny plezír, že čo je to za obrovskú mašinériu. New York alebo Londýn, obrovské mestá. Ale je to bez kontaktu.. každý si ide svoju lajnu a aj tak sa každý vráti nakoniec k svojej rodine. Pretože rodina je to najsilnejšie.

Takže sa nemusím pýtať, v akom meste by si chcel žiť..
Toto je odpoveď aj na to.. viem si predstaviť žiť niekde nejaký čas. Londýn je mesto bez oddychu. Stále môžeš, ked máš chcenie. Ale aj to ťa vie zrolovať. Potrebuješ mať aj úplne obyčajný čas, že pôjdeš so psom na pole. V Londýne nepôjdeš so psom na pole za barákom.

V akej Žiline by si chcel žiť? Nejaká vízia?
Dúfam, že niečo nezarieknem. Ale v takej, ktorou sa Žilina teraz stáva.
Možno je to troška ukvapené. Ale verím tomu. Preto som povedal, že organizmus. Nie je to umelo vyprodukované. Môžem to porovnať s Košicami (Európske hlavné mesto kultúry 2013, pozn. redakcie), kde sa deje niečo na základe niečoho. Tam je to troška umelo vytvorené. Ale môže sa stať (a nechcem kuvíkať, aby to tak nedopadlo, nech to kludne dopadne dobre), že to tam ľudia akoby nezvládnu. A po celom tom cirkuse sa nenaštartuje program, prirodzeným výberom, ako sa to môže pozvolna stať v Žiline.
Možno. Samozrejme, vždy je čo meniť, toho je veľa. Ale to je zbytočné spomínať.

Aký si bol študent? Aký si viedol študentský život?
Celkom zhýralý. No mal som vždy dobre nastavenú mieru zodpovednosti. Neviem, či výchovou alebo čím to bolo.
Určite super roky. Keď opomeniem Kremnicu, strednú školu, to bol veľký remeselný experience. Ak beriem výšku, kde som sa začal profilovať - presne ten život sa mi teraz vracia v tomto ateliéry. Tráviš 50% štúdia v ateliéroch, kde kreuješ témy, ktoré máš zadané a potom si robíš svoj vlastný program. Čiže ja som veľa času trávil v ateliéri, spával som v ateliéri, samozrejme sa veľa žúrovalo. Mnoho debát, vernisáží. Je to život spojený s tým, čo som sa rozhodol robiť a to mi celkom vyhovovalo. Neviem, aké to bude mať dôsledky.. lebo telo ti vráti. Ale určite mi to dalo - aj učenie aj ľudí. Kombinácia.

Prezraď niečo o galérii plus mínus.
Nula, celá nula.
Plus mínus nula celá nula..

Ide o to, že vznikol najprv ateliér, ktorý je otvorený pre hocikoho, kto by mal záujem. Ja to beriem ako ateliér, v ktorom sa môžem realizovať. Pretože také miesto som doteraz nemal. Je to strašná výzva a výhoda, lebo doma vôbec nemôžem pracovať.

Tento priestor má uličný charakter, s veľkým výkladom. To automaticky ponúklo možnosť vytvoriť galériu, v súčinnosti s Dušanom Voštenákom a Lenkou Voštenákovou (architektonický ateliér Eurodesign, bar Emócia, pozn. redakcie). Vytvoriť čistý priestor, kde sa budeme snažiť robiť výstavy s tým, že sme výtvarníci a máme sieť známych-umelcov, ktorých diela môžeme priniesť do Žiliny. Chvíľu som bojoval s tým, či to nie je zbytočná konkurencia staničnej galérii, ale nie je. Budeme to musieť robiť komerčnejšie, budú tu aj predajné výstavy. Budeme sa snažiť robiť veľa maľbu, konkrétny program sa ešte len vytvára.

A plus mínus nula preto, lebo stavbársky a architektonicky to určuje absolútnu nulu, ktorá je na úrovni zeme. Nemá to byť odkaz na nejakú galériu architektúry, ale vyčistený symbolový číselný kód, ktorý zastáva všetky tieto prvky a dáva nám to ešte dalšiu možnosť vytvárania schémy. Ateliér v suteréne je ateliér mínus jeden a každá výstava, ktorá bude vznikať, bude výstavou plus jeden, plus dva, plus tri. Môžeme si vytvárať čiselné kódy a používať vizuál technického kreslenia. To je prvá idea.
Preto aj čierny portál a biele označenie – ako starý technický výkres. Žiaden ťažký koncept. Veľmi ľahký, číselný, matematický. To je vec, ktorú som mal dlho v hlave a nevedel som, kde ju použijem.

Aké sú tvoje asociácie, keď sa povie Žilinská univerzita?
Je ich viac. Jednak sú spojené s mojím konkrétnym zážitkom, dokonca osobnými vecami. Môj ujo je pedagóg, čiže to je jeden kontakt. Môj otec študoval na ŽU.

Ale teraz to môžem vzťahovať aj na situácie, ktoré sa odohrali v poslednej dobe. Jednak výstava na vysokej škole, kontakt s Kamilom Mihalovom. A vôbec s ľuďmi zo školy, ktorých začínam vnímať. S ľuďmi, ktorí sa motajú okolo Stanice. Tých je pár. Lebo inak som nemal ani možnosť sa s ľuďmi z univerzity stretnúť alebo stretávať. Je pre mňa veľmi prekvapivé, že na také veľké množstvo študentov, ktoré som si ani netrúfal tipovať, je vidieť strašne málo ľudí. Alebo možno ja chodím na zlé miesta alebo práveže ľudia z univerzity chodia niekam inam.

Alebo nechodia.
Alebo nechodia. Akokeby nemám pocit, že študenti tu niekde sú. Alebo sú, ale sú tak roztrúsení alebo tak o tom neviem…
Samozrejme, že a priori nevyhľadávam alebo neskúmam, aké akcie sa dejú na vysokej škole. Ak aj sú, možno je o nich málo vedieť. Lebo keby o nich bolo vedieť, tak by som o nich asi vedel.

Zase - sme v Žiline. Ako sme dávali príklad Grazu. Jasné, že sa nedajú tak jednoducho porovnávať situácie miest a univerzít. Avšak mám pocit, že by sa dalo robiť viac. Mala by fungovať akási výmena. Mesto dáva niečo univerzite, už to že je univerzitou. A ľudia, ktorí tú univerzitu navštevujú, aj keď síce nie sú Žilinčanmi… Ale to je presne to – ako som fungoval v BA, tak som to zobral za svoje. Snažil som si to mesto dostať pod kožu. Kľudne som zvažoval, či v tom meste neostanem existovať aj naďalej.

Každopádne, keď si preberiem vec, ktorá sa udiala (Janova výstava The Dark Side of the Moon #3 v rámci konferencie Prizma, o ktorej sa dočítate na inom mieste tohto vydania Kontaktu, pozn. redakcie) – výborný connection, ale v rámci jednotlivca. Kamil Mihalov ma oslovil a vznikla veľmi príjemná spolupráca. Podľa mňa aj výsledok bol pozitívny. Toto vidím ako cestu pre realizovanie sa univerzity v živote. A prepájanie. Nemôže to byť ostrov, lebo uzavretie sa iba na unvierzitu je blbosť. Môže fungovať – ale čo viac?

Pre mňa to bola názorná ukážka toho, ako málo stačí - dvaja ľudia sa porozprávajú a niečo z toho vznikne. Nie že by sa to muselo diať na dennej báze, ale nie je to až také ťažké zrealizovať.
Tie kroky treba robiť postupne. Možno aj tým, že sa toľko nestretávam s ľuďmi z univerzity. Určite majú inde postavené priority. Škola musí byť náročná, tým pádom zaberie asi veľa času a tak ďalej. Ale len o tom by škola podľa mňa nemala byť. Aj keď som z úplne iného prostredia. My sme to mali skôr volnejšie, budem to nazývať bohémstvom. No prácu si musel odviesť. Keď človek študuje, musí podať výsledky. Ale nemal by ostať len pri tom, že len študuje. Síce odchádza možno plnohodnotný študent nejakého oboru, ale neplnohodnotný človek, lebo sa nestíha..

Poľudštiť?
..poľudštiť v rámci hocičoho. Nechcem nikomu vsúvať názory a prerábať ho na niečo, čím nie je. Ale to hovorím všetkým. Nikomu neublíži – ako ja som postupne prichádzal na veci – nevedel som napríklad, čo je tanečné divadlo a vôbec som k tomu nemal žiaden vzťah. Stáva sa ľuďom, že vôbec neakceptujú vážnu hudbu, ale postupne sa..
Čím viac príležitostí, skúsesností a zátižkov, tým je človek bohatší.
Dá sa aj napríklad stále len čítať. Človek si zlepšuje slovnú zásobu, verbalizáciu. Ale žije len v nejakej knihe – musí to prekladať niečím ďalším. To je ideálny stav.

Si šťastný?
Ja som si vyvinul termínus technicus, ktorý používam. Keď prídu aj zlé, aj dobré obdobia - volám to zmier. Nenazýval by som to šťastím, ale žijem zmier. Niekto by to mohol nazvať šťastím. Keď mi niekto povie, že vyzeráš šťastie – tak áno, som šťastný.

Ďakujem.

- - - - - - - - - - -
text, foto: dusand
Prepis rozhovoru bol autorizovaný Jánom Gašparovičom.

- - - - - - - - - - -