Európska dobrovoľnícka služba je za mnou. Výstižnejšie by však bolo napísať: i keď je už po všetkom, je to stále okolo mňa. Lebo som ešte stále neprecitla. Lebo sa ma ešte stále nechytila nostalgia za prežitým. Zatiaľ. To dá zabrať, to určite potrvá, kým sa mentálne vynorím z balkánskeho režimu. Takže podvedome čakám na ráno, keď mi docvakne, že „game is over.“
Posledné dni môjho dobrovoľníčenia mám v hlave ako rozmazanú šmuhu: tvorba propagačného videa o EVS. Slovenské návštevy. Putujúci open-air filmový festival. Autostop na rozlúčku. Písanie youthpassu a diplomatické úsilie nad záverečnou správou z projektu. Sieťovanie s ekologickými aktivistami a organizáciami na poslednú chvíľu. Balenie sa a rozlúčkový žúr. Emocionálny metabolizmus mi ešte teraz dožúva podnety.

Dobrovoľník ako Yes Man
O čom som ani nemala potuchy a nalepilo sa na mňa počas EVS, je postoj Yes Mana (v mojom prípade teda Yes Woman). Jim Carrey vo filme s rovnomenným názvom podstúpi terapiu, v ktorej na akýkoľvek podnet reaguje slovom „áno.“ Zahraničný pobyt ma do tejto roly priam sotil. Na čo by som si doma netrúfla a v Rumunsku sa udialo akosi automaticky, bolo vypnutie sociálnych filtrov – akákoľvek žiadosť, pozvanie od kohokoľvek – prikývla som. Mala som čas, ochotu i zvedavosť. Naviac na každom jednom tréningu nám dookola omieľali „be open-mind, flexible, tolerant and willing.“ A tak som mala dočinenia s cieľovými skupinami, o ktorých pôvodne nebola reč, a ktorým by som sa doma vyhla oblúkom z jednoduchého dôvodu – nemám emocionálnu kapacitu. Áno, s deckami z domova je sranda a sú šikovné, áno, krpci v materskej škole sú zlatí, áno, na problém utečencov treba upriamiť viac verejnej pozornosti, áno, nielen v roku medzigeneračnej spolupráce sa patrí venovať potrebám seniorov. Skúsila som v štýle „nikdy nevieš, na čo ti to bude dobré,“ a utvrdila sa v tom, čo a ako nechcem.
Jednou z výhod vyššie spomenutého postoja je extrémne rýchle vytvorenie siete rôznych kontaktov v novom prostredí. Keď moja kamarátka vzala na konci augusta prácu koordinátorky dobrovoľníkov pre Open Air-Cinema Caravan Festival, zúfala si doma nad 20-kilogramovou zásielkou plagátov a letákov. Oslovila ma ako „sociálne lepidlo,“ lebo sa okolo mňa vraj točí dosť ľudí, ktorí keď sa zapoja do roznášania, pôjde to raz-dva. A šlo jedna radosť, mesto sme prelozili krížom-krážom, letáky boli v takmer každom podniku, plagáty na každom rohu a návštevnosť taká, že nestačili rozkladacie stoličky. Spätne dokážem zhodnotiť, že nadobudnutou, resp. poriadne precvičenou zručnosťou, s ktorou by som chcela pracovať aj v budúcnosti je práve moja schopnosť prepájať (networkingu) ľudí z rôznych prostredí a pre rôzne účely.

Dočkala som sa, ale radosti nebolo
Napokon i na editovanie videa došlo. Šéfka si zaželala video propagujúce aktivity organizácie a ja som bola jediný účastník schopný dodať popisky ku nafotenému a natočenému materiálu. Takže týždeň v mediálnom laboratóriu s kolegom. Aj by som sa potešila, že sa konečne podučím to, na čom som mala makať od začiatku, ale radosť zhasla zadelením mojej úlohy: vyselektuj fotky, napíš, ktoré sekvencie z videí sa hodia, očísluj to podľa dátumov, prihoď komentáre pre nezainteresovaných. Prplavá robota, ale radšej som zo stoličky ani nevstávala, aby som čo-to pochytila z editovania, no darmo. Kolega klikal ako besný, teoreticky rozumiem, čo je to zoomovanie, stop-motion animácia, renderovanie, aj vysvetliť by som to dáko kostrbato hádam zvládla vďaka sústredenému očumovaniu, ale zoči-voči spustenému Abdobe Premier Pro programu je to stále číra bezmocnosť.

Výsledný produkt názorne ilustruje príslovia „z núdze cnosť“ a „z piesku bič neupletieš.“ Do pár minút vtesnaná zbierka fragmentov z celého roka, oficiálne všetci s úsmevom – takmer hippie idylka. Kolegova zručnosť to aspoň formálne vytunovala na maximum, lebo z môjho pohľadu je takýchto videí o dobrovoľníctve na youtube habadej a prihodiť ďalšie – to len prispieva k informačnému smogu. Nanešťastie, nestihlo sa dokončiť stop-motion video o strastiplnej ceste za triedením odpadu v meste – o dôvod viac vrátiť sa. A nie jediný…

Keď slovenskô doputuje za pobehajkou
Počas prvého polroka na Balkáne sa za mnou nik zo Slovenska neodvážil. Až keď prišla jar, začali sa ohlasovať prví cestovatelia. August trhol rekord v počte Slovákov na území Temešváru. Podonášali mi nedostatkový tovar: tresku, rožky, čokoládky Deva, kofolu, korbáčiky, pikao aj borovičku. Iba jediná návšteva si trúfla dôjsť autom, keďže Rumunsko v decembri 2011 „zvládlo“ dobudovať tretiu diaľnicu o dĺžke 60 km… A boli v tom aj obavy z cynického sloganu o turizme v na Balkáne, ktorý sa prehnal mailami niekoľko mesiacov dozadu: „Príďte k nám, Vaše osobné vozidlo je už tu.“
Napokon sa takmer nikomu takmer nič nestalo, Slováci si s Rumunmi padli do nôty - vymenené maily, facebooky, couchsurfingy. A keď už došlo auto, hor-sa na výlet. Do Nadlaku, za rodákmi a ešte k tomu počas Slovenských dní! Vrelé privítanie, ochutnávky domácich produktov, čo nám na očiach videli i z neba by nám zniesli a napokon nás prepašovali obzrieť si päťtisícovú komunitu z veže miestneho kostolíka A tam izbietka pre hlásnika, ktorý ešte dodnes vytrubuje. Skúsiť to s hlásnickou trúbou sme mohli i my a zapotili sme sa pri tom riadne!

Ďalším benefitom dobrovoľníckej služby bolo nadobudnutie zručností ako hostiteľky, naučiť sa mať vždy v zásobe uterák, obliečky a tanier naviac. Povláčiť po meste k spokojnosti: poukazovať turistické atrakcie i to, čo sa v sprievodcoch nepíše. Povinne absolvovať nákupy, najradšej na tržniciach a blších trhoch. A uhrať to so spolubývajúcimi tak, aby nik nikomu neliezol na nervy. Čo sa nie vždy podarilo.

Zelená, zelená, ale nie Helena
Ak by som mala mať indiánske meno, hádam: „Tá Slovenka so zelenou mapou.“ Prinajmenšom v Temešvári by to fungovalo. Hoci mapa je stále v štádiu work-in-progress (rozpísané rozhovory s lokálnymi „eko-protagonistami“ na blog, ktoré nie a nie dokončiť, plus návrh eco-kalendára), vďaka miestnej komunite sa idea dostalo ku kadekomu.
Tesne pred odchodom som ešte vychytala predstaviteľa miestnej neziskovky, ktorý má na rováši projekt 100 %-ného recyklovania náplní do kancelárskych zariadení, ale aj nahlasovanie nepoužívaných automobilov zaberajúcich parkovacie miesta v meste. Interview s ním bol ťažší oriešok, dorazil nasrdený na miestne obyvateľstvo, ktoré ho vytáča neefektívnou separáciou odpadu. S Mariou Cristou, členkou tria hartagroup som dohadovala stretnutie niekoľko týždňov a po neustálom odkladaní to konečne vyšlo. Pôvodne som ju považovala za užitočný kontakt so skúsenosťami z umeleckých rezidencií zameranými na tvorbu projektov s novými médiami, ale podvečerná debata sa zvrhla od umeleckých intervencií do verejného priestoru k marginalizovaným sociálnym skupinám a vegetariánstvu i právam zvierat. Čo s materiálom od nej aktuálne netuším, ale keď to trochu odleží, hádam ma niečo napadne.
Vďaka výpomoci pri aktivitách pre kampaň kandidatúry Temešváru na titul európskeho hlavného mesta kultúry 2020 som pričuchla i k inému typu dobrovoľníctva. Šéfka kampane sa venuje aj iným aktivitám, napr. rozvoju zelenej komunity v dedinke Stanciova. Už dlhší čas tam prijímajú dobrovoľníkov cez WWOOFing a Help Exchange a funguje to ako po masle. Spolu s mojou poslednou slovenskou návštevou sme tam zavítali asi v najlepšom čase, keď chalani z Austrálie, Británie i Francúzska svorne stĺkali kôlňu na drevo a rýľovali.

Pobudli sme dva dni a pohli sa smerom na juh v netradičnej zostave - traja stopári a pes. Dosť som pochybovala, či vôbec dorazíme do cieľa našej výpravy - kúpeľného mestečko Baile Herculane známeho ako mesto duchov. V nádherných, no zdevastovaných historických budovách prebývajú totiž už len potkany – zásluha komunistickej opatery kombinovanej s masívnou vlnou migrácie. Napokon nás takmer priamo k termálnemu prameňu zviezol šofér, ktorý sa živí rezbárstvom a jeho klientelu tvoria zbohatlícke rómske rodiny so slabosťou na gýč známy aj na Slovensku ako „podnikateľské pseudo-baroko.“ Mal so sebou fotoalbum výtvorov – zväčša masívne drevené dvere zdobené ženskými a levími hlavami a čo by sme nemali šancu vidieť naživo – na mieru vyrábané svadobné postele z čerešňového dreva v nechcene surrealistickom štýle.
O tom, že si zelený životný štýl žiada obete, svedčí aj jazva, ktorú som nadobudla v máji pri oprašovaní svojich cyklistických schopností. Precenila som prvý deň na bicykli po dvoch rokoch abstinencie, a hoci na mňa dávala pozor poľská kamarátka Magda, ktorá je k pedálom priam prirastená, plôtiku pri policajnej stanici sa podarilo skočiť mi do stehna. Ostal úctyhodný šrám, ale zašívať to nebolo treba, takže osobnú skúsenosť s úrovňou rumunských nemocníc nemám ani využiť AXA poistenie som nemusela.

Nadýchnuť sa, rozhliadnuť a vykročiť
„Ak nevieš, čo by si rád robil/a, budeš musieť robiť to, čo chcú iní.“ Pokúšať sa zistiť, čo so sebou cez vylučovaciu metódu nie je celkom šťastný nápad, ale nejako sa začať musí. Hlavne ak ma človek len hmlistú predstavu, čo by chcel. Po dvoch mesiacoch, keď som mala „česť“ pozorovať ako ne/funguje neziskovka zvnútra, som si povedala, veď to by som zvládla aj ja. Aj vplyvom ďalších faktorov sme s mojou veľmi dobrou kamarátkou Maťou (ex-EVSkárka) a jej priateľom založili občianske združenie.
Chceli sme sa venovať kultúrnym, komunitným a krajinným iniciatívam. Po formálnych náležitostiach sme sa opovážili na pilotný projekt – zmapovať potreby mládeže v oravskej lokalite susediacej s Poľskom. To už som bola na EVS štvrtý mesiac a od nudy ma žrali mrle. O pár týždňov neskôr som sa v mene nášho združenia prihlásila na študijnú návštevu do Budapešti zameranú na manažment projektov obsahujúcich prvok medzigeneračnej spolupráce v rámci programu Mládež v akcii. A prešla som selekciou, i keď oficiálne je dvojnásobné financovanie cez program zakázané, ale uhralo sa to na moju účasť počas voľných dní na EVS. Organizátorom bola sieť Rural Youth Europe, semináre mali pod palcom nemeckí a litovskí tréneri a svoju prácu vykonali k spokojnosti nadovšetko.
Onedlho sme sa ako partneri zapojili do bilaterálnej mládežníckej výmeny na tému ekológie a outdoorových aktivít s poľskou neziskovkou s podobným profilom tej našej – opäť cez program Mládež v akcii. Papierovačky a prípravná fáza trvala niekoľko mesiacov, samotná výmena sa mala realizovať na konci septembra – teda po skončení mojej EVS – niečo ako bodka za všetkým, čerešnička na torte. Lenže bolo nutné absolvovať aj prípravnú návštevu, kde sa riešil konkrétny program bod po bode, finančné náležitosti potrebné pre uskutočnenie výmeny. Nanešťastie termín sa prekryl s poslednými dňami mojej dobrovoľníckej služby, takže ako čistokrvný hyper-traveller a budúci team-leader slovenskej výpravy som za päť dní absolvovala cestu vlakmi cez päť krajín k poľsko-ukrajinským hraniciam a späť. Nebyť EVS asi by som na to guráž nemala.
Po návrate ma čakal posledný týždeň a na byte prekvapenie – nová várka EVS dobrovoľníkov. Naša hosťujúca organizácia sa zasa raz ukázala ako kompetentná pri organizovaní času a priestoru - v mojej izbe i posteli dievča zo Španielska, a pre mňa nachystaný matrac v obývačke. Zas raz drsnejší verbálny stret o tom, že pociťujem zaobchádzanie so mnou ako s dobrovoľníkom druhej triedy, pred ktorým už netreba hrať formu. A spätná odpoveď o tom, aká som nechápavá a nevďačná. Šéfka potrebovala posledné slovo, ostalo jej. Bez slova som si zbalila sedem slivák a odsťahovala sa na byt ku kamarátke, ktorá bola mimo mesta.

Rozlúčková párty
Pred odchodom na mňa čakala ešte jedna povinnosť – final report. A je to formulár pekne dlhý a podrobný. Celý rok som bola nútená (viac sama sebou ako inými) tancovať okolo horúcej kaše, aby som nikomu nestúpila na otlak. I záverečnú správu som sa snažila poňať diplomaticky, detailne som opísala strasti a útrapy so šéfkou a následky jej nekompetentnosti, no spomenula som však i kolegov a ďalšie nápomocné osoby, vymenovala benefity získané počas roka, takže summa sumárum, stratený čas to nebol.

Šéfka kampane na kandidatúru Temešváru k titulu Európske hlavné mesto kultúry ma deň pred odchodom vzala do cukrárne, hoci medzi prvými obdržala pozvánku na môj goodbye žúr. Prišlo mi clivo, možno i za detstvom, ktoré je už dávno preč, no i za celým rokom dobrovoľníctva, lebo veď ako dobrovoľník som si žila bezstarostne takmer ako dieťa. Zákusky sa mi prehĺtali naozaj ťažko, do reči mi tiež nebolo. Pred vchodom posledné objatie a veta na cestu kamkoľvek vraj pôjdem: „You were outstanding volunteer!“ To som si potom musela vygoogliť, hanba-nehanba dovtedy som to slovo nepoznala. Kompliment má váhu len ak človek, ktorý lichotí, je sám chvályhoden. Zo všetkých rozlúčkových vyznaní si budem pamätať práve to cukrárňové.
Večer som napochodovala do zarezervovovanej izby v grungeovom pajzlíku/divadle. Tých, čo dorazili rozlúčiť sa, bolo toľko, že sme sa takmer nepomestili. Bolo veľa objímania, smiechu, prísľubov, spoločných plánov do budúcnosti. Dala som čestné pionierské i skautské, že sa objavím na Vianoce a zanechala som ako zálohu svoj gramofón, kým preň nájdem ihlu. Opravára mám práve v Temešvári – ďalšia motivácia otočiť to naspäť.
Ostalo nedokončené, nedopovedané, nenavštívené, nedotvorené a neotvorené. Bude sa mi načim treba vrátiť. A viacnásobne!

Zuzana Grochalová
- - - - - - - - -
Všetky predchádzajúce reporty od Zuzany nájdete na http://archiv.stanica.sk/tag/zuzana-grochalova/. Viac informácií o Európskej dobrovoľníckej službe programu Mládež v akcii sa dozviete tu alebo cez Stanicu na dusan@stanica.sk.