Druhý celovečerný počin slovenskej režisérky Miry Fornay s názvom Môj pes Killer, tohtoročný víťaz Medzinárodného Filmového Festivalu v Rotterdame, sa zaoberá témou súžitia s rómskou komunitou v oblasti pohraničných miest. Zatiaľ čo vo svojom debutovom snímku Líštičky, v ktorom sa snažila poukázať na neutešenú sociálnu situáciu slovenských au-pair v Írsku, ešte len hľadala svoj štýl a režijnú istotu, jej ďalší počin vynikajúco nadväzuje na tradíciu moderných, realistických európskych drám.

Môj pes Killer zobrazuje jeden deň zo života mladého neonacistu Mareka, ktorý po odchode matky žije už osem rokov len so svojim alkoholickým otcom a pomáha mu vo vinohrade. Jediným skutočným priateľom introvertného Mareka je jeho pes Killer, ktorý je mu zároveň vstupenkou do miestnej neonacistickej komunity. Príbeh filmu sa odohráva v deň, kedy je nútený stretnúť sa so svojou matkou a svojim nevlastným bratom polorómskeho pôvodu. Malý desaťročný Lukáš je preňho stelesnením všetkej frustrácie a ocitá sa tak v situácii, kedy sa musí rozhodnúť, či je preňho dôležitejší názor xenofóbneho okolia, ktoré ho obklopuje, alebo dysfunkčná rodina.

Jedným z hlavných dôvodov kritického úspechu filmu je už samotný Fornayovej scenár, ktorého prvý náčrt vznikol pod dohľadom Kjelda Veirupa a ktorý získal v roku 2009 Cenu Tibora Vichtu. Autorka sa dlhý čas pohybovala medzi neonacistami a aj zo samotného filmu je badateľné, že sa k téme snažila pristúpiť bez predsudkov a zjednodušovania. „Robila som výskum medzi mladými ľuďmi, ktorí sú rasisticky orientovaní. Od začiatku vedeli, že mám odlišný názor, no aj to, že ma nezaujímajú ako skupina, ale ako jednotlivci, ako ľudia.“ Samotná téma analyzujúca vzťahy medzi rómskym a „bielym“ etnikom je veľmi aktuálna a kontroverzná. V poslednom čase sme sa mohli stretnúť s viacerými filmovými reflexiami, či už zo Slovenska alebo zo zahraničia, ktoré sa snažili tento námet spracovať. Fornayovej nóvum v rámci slovenských filmov je najmä snaha o zobrazenie témy z pohľadu člena väčšiny a tiež fakt, že sa jej na rozdiel od ostatných filmov skutočne darí zobraziť neprikrášlenú skutočnosť a reálne postavy. Nesnaží sa ospravedlňovať ani Rómov, ani rasisticky ladenú časť verejnosti a namiesto pátrania po príčinách javov sa zameriava na verné vyobrazenie charakterov a na sociálny rozmer témy. Obe zobrazené komunity žijú na pokraji chudoby, čo, spolu s Tisovým odkazom v prípade väčšinového obyvateľstva, vytvára napätie a zabraňuje prijatiu inakosti. Postavy tak svoj hnev smerujú voči ďalším chudobným občanom štátu, akurát iného etnika, a uniká im širší kontext.

Autenticky pôsobí predovšetkým hlavná postava mladého Mareka, ktorého neutešená rodinná situácia a prirodzená ľudská túžba niekam patriť, núti hľadať si rodinu náhradnú. Tú objavil v miestnej neonacistickej komunite, avšak po objavení svojho nevlastného brata sa môže jeho nadobudnutý sociálny status okamžite rozpadnúť. „Pre mňa je tento film okrem rasizmu, aj o snahe prežiť a niekam patriť. S tým zároveň súvisí to, ako sú pre nás dôležité istoty, niekedy až bezhlavá viera, akú veľkú rolu zohráva hrdosť a kam môže viesť strach z prípadnej straty spoločenského postavenia… Marek je síce antihrdina, ale mojim cieľom nie je vytvoriť čierno-biely charakter agresívneho nedozretého chlapca. Je to príbeh o našej viere, prečo v niečo veríme a ako táto viera spätne ovplyvňuje naše životy,“ hovorí o hlavnom hrdinovi samotná autorka.

V rámci štylistickej zložky filmu si autorka zjavne berie inšpiráciu od bratov Dardennovcov. Na zvýraznenie nehostinnosti prostredia používa najmä chladné farby. Dlhé, statické zábery veľkých celkov, v ktorých postavy vykonávajú všedné činnosti a práca s nehercami dodávajú snímku väčší punc autenticity, nechávajú vyniknúť vizuálnu poetiku a prispievajú tiež k hutnosti zobrazovaného deja. Kamera sa zameriava na okolité prostredie, upozorňuje na seba a necháva hereckých predstaviteľov vchádzať a vychádzať z rámu obrazu, čím vytvára scudzujúci efekt. Film zaujme tiež pomerne slušnou prácou s nehercami a spevavým záhoráckym akcentom, ktorý bráni akejsi divadelnej strojenosti prednášania replík, ktorú často vídať v slovenských filmoch. V súvislosti s hereckými výkonmi treba predovšetkým pochváliť Adama Mihála, ktorý bol v roli mladého Martina veľmi prirodzený. Zvuk vo filme takmer úplne absentuje, vďaka čomu film pôsobí ešte radikálnejším dojmom, než nedávny počin popredného maďarského režiséra Benedeka Fliegaufa Je to jen vítr, ktorý rozoberal podobnú tématiku.

Na filmový štýl a ideológiu filmu upriamuje pozornosť narácia, ktorá má veľmi blízko k tzv. vyprázdnenej narácii. Tá sa vyznačuje tým, že sa nesnaží retardovať dej, nezobrazuje motívy konania postáv a vytrháva ich z kontextu okolia a minulosti. O vyprázdnenosti narácie v pravom slova zmysle však v tomto prípade hovoriť nemôžeme, pretože film nám napokon poskytne dostatok informácií o minulosti postáv a širšej sociálnej situácii, vďaka čomu môžeme jednotlivé motívy postáv pochopiť, poprípade si ich spätne doplniť. Aj napriek tomu dostane divák dostatok priestoru k spoluvytváraniu fikčného sveta a k vlastnej interpretácií. Autorka tiež núti diváka k zamysleniu porušením klasickej naratívnej výstavby v závere filmu: „Zámerne som v závere poprela klasickú naratívnu výstavbu drámy, aby som ešte viac podporila bezvýchodiskovosť hlavnej témy a zdôraznila nutnosť zamyslieť sa nad tým všetkým.“

Vo filme sa samozrejme nájdu niekoľko drobných chýb. Záverečná scéna na nádraží zaváňa určitou ostentatívnosťou, či pózou. Taktiež, v ostatných recenziách často preberané, tancovanie starej matky pôsobí v zobrazovanom fikčnom svete nepatrične. Ako celok je však Môj pes Killer určite zaujímavou sondou do bezvýchodiskovej situácie určitej spoločenskej vrstvy a zaujímavý príspevok do diskusie o xenofóbii, ideologickom, náboženskom a spoločenskom dedičstve a spoločenskej situácii tu u nás na Slovensku. Film je taktiež ukážkou toho, že aj u nás vyrastajú filmárske talenty, schopné bodovať na väčších zahraničných festivaloch, a že kvalita filmového umenia na Slovensku má vzostupnú tendenciu.

Zdroje:
film.sk, č. 3-2013, str, 16-19, Zuzana Sotáková – Publikum neberiem ako masu ľudí, Stvorený z hanby
http://www.indiefilm.cz/2013/04/08/muj-pes-killer-palcive-ale-neverohodne-podane-tema-rasismu/

Film premietneme v utorok 30. 4. o 19.00 h.