Zuzana je exemplárnym príkladom EVS dobrovoľníka, ktorý o svojom projekte veľmi starostlivo informuje a podrobne reportuje. Jej dobrovoľnícka služba sa už skončila a jej posledný report môže byť inšpiráciou pre ostatných, ktorí možno premýšľajú o vycestovaní na Európsku dobrovoľnícku službu (= European Voluntary Service).

Momentálne hľadáme dobrovoľníka na 8 mesačný projekt v poľskom Gdansku, ktorý by od februára do septembra 2013 pôsobil v neziskovke zameranej na kultúrne a komunitné projekty Fundacja Projekt Kultura. Záujemci, hláste sa na dusan@stanica.sk alebo 0908 186 140 (Dušan).

A teraz už Zuzanin report…
- - - - - - - - - - - - - - -
Vraj si treba dávať pozor na to, čo si človek želá, lebo sa to môže splniť. Takže som sa na Balkán predsa len vrátila - tentokrát ako pracujúca. Keby mi niekto ešte pred európskou dobrovoľníckou službou povedal, že sa do Rumunska pohrniem za prácou všetkými desiatimi, poklopkala by som si po čele a poslala dotyčného kadeľahšie. Najmä, keď pôvodný plán bol totálne odlišný.

Malo to byť úplne inak
Vysnívala som si EVS ako rok v jednej z členských organizácií Trans Europe Halls (najradšej Škandinávii), aby to tak povediac/napíšuc „ostalo v rodine.“ Chcela som privoňať ku kultúrnemu manažmentu, produkcii, PR a vlastne celkovému chodu kultúrneho centra detailnejšie. Tých pár týždňov dobrovoľníčenia a praxovania na Záriečí počas KioSKu, Memory Kontrol i Žilinského literárneho festivalu ma presvedčilo, že v podobnom prostredí by som si vedela svoju budúcnosť predstaviť i ja, ale zároveň poukázalo na zúfalý nedostatok guráže vidieť sa po päťročnom štúdiu ako schopnú vytvárať a realizovať kultúrne a umelecké projekty. Potrebovala som premostenie medzi štúdiom a prácou. EVS sa mi pozdávala ako vhodné laboratórium na testovanie vlastných kompetencií a limitov.

Dopadlo to však úplne inak. Do celého procesu hľadania si hosťujúceho projektu som vhupla veľmi zľahka, mesiac som si nechala len na šperkovanie životopisu a motivačného listu. Mnou oslovené organizácie síce odpísali so záujmom, no zväčša na iný termín než som si predstavovala alebo medzičasom stratili akreditáciu dobrovoľníkov hostiť. Takže nastalo úmorné klikanie databázou projektov a čas sa krátil. Pôvodne som sa síce videla niekde v Škandinávii, no jeden príklad za všetky: okrem mňa sa na dobrovoľnícku pozíciu vo fakt vytunovanom projekte hlásilo ďalších vyše dvesto uchádzačov. Pár dní pred vypršaním uzávierky mi došiel mail o „last minute výzve“ v Rumunsku. Aktivity projektu sčasti napĺňali moje očakávania: mediálne centrum, ktoré organizuje sociálne, interkultúrne a iné tréningy, aj umenie okrajovo zmieňovali.

Žiadne strachy, ona si vie poradiť
„Tam Ťa predajú na orgány a zvyšok pošlú na prostitúciu.“ tak znela najčastejšia reakcia mojej rodiny alebo známych, ktorí v Rumunsku nikdy neboli, ale veď médiá ich predsa „poučili.“ To ma presvedčilo, že idem a basta. A neľutujem. Za ten rok som určite v mnohých smeroch podrástla, zbavila sa zopár ilúzií (i o sebe), no tiež som nadobudla nové. Aj vďaka tomu, že môj projekt nebol vôbec prechádzkou ružovým sadom, skôr tancovaním okolo horúcej kaše – a zistením, že naozaj žiadna sa neje taká horúca, ako sa navarí.

Po roku môžem zhodnotiť, že sa na mňa nalepili diplomatické zručnosti vyjednávať o svojich záujmoch a právach, ale aj asertivita – trvať si na svojom a necítiť sa za to vinná. Ešte stále si v tom nie som istá, ale pokrok je očividný. Guráž som nadobudla aj na veci, ktorých som sa doma bála – napr. postaviť sa v korčuliach na ľad, byť prvýkrát mimo rodiny na Vianoce, ale aj trúfnuť si zorganizovať si vlastné projekty od nuly a na kolene či odhodlať sa na takú banálnosť, s ktorou som dovtedy nemala skúsenosť ako rúbanie dreva. A tenkrát poprvé som si zažila aj kulinársky: držkovej polievke, ktorá sa tu servíruje so smotanou a chili-papričkami, som prichádzala na chuť asi mesiac, no potom som už zoči-voči vyprážanému bravčovému mozočku nereptala.

Ako je to s prekonávaním predsudkov a stereotypov
Akýkoľvek pobyt za hranicami vedie ku konfrontácií predžutých informácií s realitou – a zväčša končí poopravením pôvodných názorov. Zistila som teda, že Rumunsko nie je krajinou Rómov (percentuálne zastúpenie je dokonca nižšie než na Slovensku!), nie všetci Rumuni sú počerní (vo východnej časti susediacej s Moldavskom a Ukrajinou je vysoké percento svetlovlasých), a aj keď je na uliciach túlavých psov požehnane, požívajú v komunite status porovnateľný s kravami v Indii, hoci miestne samosprávy sa snažia regulovať situáciu sterilizáciou a značkovaním.

Toľko k prekonávaniu, ale! Čo by som nečakala, mnoho stereotypov, s ktorými som prišla, sa potvrdilo a niektoré ešte zosilneli. Aj preto, že EVS možno chápať i ako medzičasmedzipriestor, v ktorom akosi sama od seba vznikne multikultúrna komunita dobrovoľníkov z rôznych kútov sveta pôsobiacich v hosťujúcej krajine. Dúfam, že ešte bude príležitosť prehodnotiť nasledujúce generalizovanie, ale zatiaľ to mám zaškatuľkované takto: Najväčšie „party-animals“ sú Srbi. Nasledujú Íri… Obe národnosti sú však zároveň nesmierne srdečné. Porozumieť angličtine od rodeného Francúza – to chce v 9tich prípadoch z 10tich inkubačnú dobu minimálne týždeň. Nikdy sa mi nestalo, žeby ktokoľvek z Nemecka meškal. Španieli a Portugalci sú naopak „maňana.“ A áno, každý jeden/jedna z Talianska vedel/a uvariť cestoviny a napiecť pizzu, po ktorých sa zaprášilo. Nech mi Európska únia odpustí generalizovanie.

Nízkonákladový životný štýl (ako hruška zelená i rozbité kolená)
Ďalším benefitom EVS-ky bolo odskúšať si žiť z vreckového ako mesačného rozpočtu, čo však žiadna tragédia nebola, keďže ubytko a energie boli hradené ako i cestovné do a z miesta projektu. Lokálne potraviny sú naozaj lacné - k spokojnosti treba už len cestovať a spoznávať.

Nabúranie ďalšieho stereotypu o lacnej východnej Európe človek zažije pri zistení cien lístkov za vlaky. I preto, že väčšinový podiel železničnej spoločnosti v Rumunsku patrí francúzskej firme, ktorá si nahodila patričné pálky. Autostop sa stal takmer národným športom. Príčinou je i nedostupnosť niektorých lokalít bežnými spojmi. Vidieť pri ceste stopovať starké s košíkmi plnými húsat nie je nič nezvyčajné. Nezvyčajné je ale to, že za stop sa platí – vo väčšine prípadov polovica ceny lístka, no v prípade cudzincov nič – miestni sa hanbia prijať. To posunulo moje cestovateľské zručnosti do kategórie „hypertraveller.“ Pred EVS som mala s vystrčeným palcom pri vozovke natrénované len krátke trate do 50 km, teraz si pokojne trúfnem i na celodňový trip.

Odvážila som sa aj na couchsurfing a bola to jedna z najlepších skúseností počas celej doby. S párikom, ktorý ma hostil a vyváral mi celý víkend som doteraz v kontakte nielen pre vášeň k súčasnému umeniu a dizajnu – keďže ma prijali do svojho nábytkového štúdia, ktorý im je zároveň bytom.

Počas dvanástich mesiacov som sčasti mimovoľne, sčasti cielene ozelenela. Ešte stále nie som vegetariánkou, aj keď mi túto otázku ľudia kladú čoraz častejšie. Ale som za podporovanie lokálnej ekonomiky, zelenú dopravu, separovanie odpadu a čoraz viac ma fascinuje eco/recyclo art. „Slabosť“ pre bicykle sa mi stala osudná, keď do mňa skočil plot pri policajnej stanici. Na nohe mám niekoľko centimetrový šrám, hoci sa to zaobišlo bez zašívania, a tak o úrovni miestnej nemocnice nemám našťastie ani potuchy.

Odvykla som si zaradiť sa
Práca v korporácii si ma predsa len počkala. Nahnať do Rumunska Poliakov ochotných odkrúcať si šichty v komunikačnom centre Boscha sa ukázalo ako takmer nemožné – na druhý deň po mojom návrate na Slovensko sa mi na displeji mobila zobrazilo rumunské číslo….Takmer som sa ani nestihla vybaliť a už ma z domu vyprevádzali položartom: „Keď už budeš pracovať pre takú značku, vráť sa aspoň na traktore!“ Ťažkú techniku som síce v našich laboratóriách nestretla, ale splnilo sa mi to, prečo som si pôvodne vybrala EVS projekt v mediálnom centre. Teraz sa okolo kamier točím v práci denne osem hodín. Priania sa niekedy plnia, ale v inom poradí, ako si človek zmyslí.

A zasa nie som celkom spokojná, lebo ono sú to kamery priemyselné, poväčšine montované na parkoviská, do obchodov, škôl a pod. Takže mi v hlave frfle akýsi hlas, že v podstate podporujem Matrix (pre vyznávačov Foucaulta – kontrolnú spoločnosť). Dva mesiace som medzi vlkmi krákala a s vranami vyla - či ako sa to hovorí. No „dospelácky“ život o čakaní na koniec šichty, víkendu i dovolenky či rozhovory o tom, aké denné menu ponúkajú stravovacie zariadenia v okolí a či berú stravné lístky, denný režim byť podľa vzorca vstať - dopráce utekať - z práce do nákupného centra - a spať – ďakujem, neprosím si. Niekedy v tomto čase som konečne precitla z EVS a docvaklo mi, že je koniec. Ťažko sa mi zvyká na pristrihnuté krídla, keď som 12 mesiacov mala flexibilný pracovný čas. I preto, že polovica mojich temešvárskych kamarátov a známych vycestovala dobrovoľničiť mimo Rumunska (a pochválim sa, čoby nie – ovocie mojej pozície EVS koordinátorky pre lokálnych záujemcov). Tí, čo ostali boli najskôr v šoku: „Ty si fakt prišla?!“ Následne som zažila neuveriteľnú starostlivosť a podporu pri hľadaní ubytovania. Prvé týždne z bytu na byt, no napokon sa to ustálo cez freecycling komunitu a som viac-menej vo „svojom.“ Výpoveď som podala pred týždňom a už sa znovu obzerám po stážach a mobilitách. No ak by som mohla parafrazovať porekadlo „Obuvník vždy chodí bosý.“, v mojom prípade platí, že kto pracuje s mobilitami, ostane sedieť na zadku. V januári sa ?definitívne? vraciam na rodnú hrudu prehybernovať zimu.

Skončili sme - jasná správa
A napokon aj na sentimentalitu dôjde. Jasné, že aj ja, tak ako takmer všetci dobrovoľníci, ktorí to už majú za sebou, pociťujem veľkú vďaku – za všeličo Hlavne voči tým, čo ma podržali v ťažkých chvíľach a pričinili sa o to, že som nescvokla:
− Stanici, že ma vyslala, najmä Katke a Dušanovi, že poskytli kompletný info-servis, podporu, rady a vôbec – tá istota, že ak by sa čokoľvek zomlelo, mám za sebou silnú, rešpektovanú organizáciu. Toto vedomie mi pomohlo mnohokrát prehrýzť sa ďalej,
− Vladi M., ktorá si celý rok v Rumunsku odžila so mnou online a bola mi prvotným emocionálnym nárazníkom v časoch núdze,
− Teodore Borghoff za uistenie, že tretí sektor predsa len má opodstatnenie a rozvoju komunít, ekológii i umeniu sa venujú aj povolaní a kompetentní,
− Magde Ł. za nezištnú prítomnosť, urbánne bicyklistické chuligánstva, chvíle za sporákom, zdieľanie nadšenia z divadelných inscenácií a ochotu k spolupráci na stop-motion videu o strastiplnej ceste za recyklovaním v Temešvári,
− Tým, čo ma nezištne prenocovali, nachovali, navigovali a ďalšiu starostlivosť poskytli (a že ich nebolo málo!), keď som sa šesťkrát otočila na Slovensko: Lucke M., Eni, Tomášovi J., Zuzke K., Marianne Č. a ďalším,
− Lenke a Peťovi za odvoz batožiny ťažšej než ja sama, keďže sa mi toho za ten rok neuveriteľne veľa nazbieralo…

Vďaka všetkým zúčastneným. Stálo to za to. Pokojne by som si to celé dala ešte raz. Hoci aj zajtra. Howgh.

- - - - - - - - -
Všetky predchádzajúce reporty od Zuzany nájdete na http://archiv.stanica.sk/tag/zuzana-grochalova/. Viac informácií o Európskej dobrovoľníckej službe programu Mládež v akcii sa dozviete tu alebo cez Stanicu na dusan@stanica.sk.