Stanica v týchto dňoch hosťuje okrem cca 30 účastníkov workshopov, rôznych tanečníkov a divadelníkov v rámci príprav festivalu KioSK aj umelcov na rezidencii, ktorí pripravujú tanečné predstavenie DEBODY spojené s živou hudbou a videoprojekciou.

Tanečníčkou a choreografkou predstavenia je Soňa Ferienčíková, jedna z mála, ktorá sa po štúdiách v zahraničí vrátila späť na Slovensko. Venuje súčasnému tancu, experimentálnemu divadlu a tanečnému filmu.
Hudobnú zložku tvoria George Cremaschi, profesionálny hudobník a skladateľ pôvodom z New Yorku, už druhý rok žijúci v Prahe, hrajúci na kontrabas v kombinácii s elektronikou a performerstvom a František Ferienčík, absolvent štátneho konzervatória v Bratislave, venujúci sa klasickej hudbe a hudbe 20. Storočia.
Videoprojekcie do predstavenia natočil Peter Snadík, absolvent fotografie na ICP-Bard collage v New Yorku.

Debody je o tele, ktoré je súčasťou každého z nás, o jeho prejavoch ovplyvňovaných našim vnútrom, ale aj vonkajškom, o jeho pádoch a neustálych opätovných vstávaniach.

O pripravovanom predstavení sme sa krátko porozprávali s jeho tvorcami.
Čo znamená Debody?
Soňa: Je to vlastne tak trochu mnou vytvorené slovíčko. Jednou z podmienok, ktorú som si pri hľadaní názvu určila, bolo povedať a vystihnúť ho čo najjednoduchšie. “The body”, telo v angličtine, znie ako “debody”. Tiež sa predložka “de” používa v zmysle dekonštrukcie, čo sa vzťahuje aj na spôsob, ako sa pracuje s pohybom tela - nepracuješ s celým telom a v celom jeho rozsahu, ale sa zameriavaš na jednotlivé časti a princípy, ktoré prebiehajú v tvojom tele alebo okolo neho.

Je to tvoj prvý sólo projekt?
Soňa: Keď som končila školu v Belgicku, výstupom boli aj vlastné sólo prezentácie, hoci trvali len 6-7 minút. Neskôr som pracovala s niekoľkými divadelnými režisérmi, ktorým som vytvárala do predstavení choreografie, čiže všetok pohybový materiál som tvorila ja. Nebol to teda príliš veľký skok vytvoriť vlastnú celovečernú tanečnú inscenáciu.
Je však pre mňa veľká úloha spolupracovať s živou hudbou a videoprojekciami a byť tanečníkom a choreografom zároveň, to je pre mňa nové a trocha náročné, špeciálne keď máme na spoločnú prácu len určitý čas.

Prečo si na spoluprácu pozvala práve Georga?
Soňa: Pretože to bol niekto, s kým som už spolupracovala. Poznali sme sa osobne, spolupracovali sme spolu na dvoch projektoch a vieme, čo od seba môžeme očakávať. Čo je pre mňa veľmi dôležité je fakt, že George nie je len hudobník, ale aj performer, čo sa mi zdá ako veľmi dobrý kontrast k Františkovi, ktorý je rozdielny hudobník a môžu sa tak navzájom ovplyvňovať a podporovať nielen čo sa hudobnej zložky týka, ale aj v častiach, v ktorých je potrebné trochu performerstva.

Aká je spolupráca medzi Georgom a Františkom?
George: Myslím, že veľmi dobrá, naozaj nám to spolu funguje. Je to zaujímavý balans, pretože sme v celku rozdielny muzikanti s rozdielnym umeleckým pozadím, ale máme spoločnú vec - hráme na sláčikových nástrojoch, takže je jednoduché nájsť spoločný jazyk. Obaja sa zaujímame o to, ako ten druhý tvorí zvuk a inšpirujeme sa navzájom. Takýto spôsob mixovania rozdielnych hudobníkov môže byť niekedy pohromou, ale medzi nami dvoma je to naozaj veľmi ľahko prebiehajúca spolupráca, rozumieme si.

Ako predstavenie vzniká?
Soňa: Pohyby, ktoré tam sú, sú improvizáciou, držia sa však fixnej štruktúry. Pohyby som pripravovala v predstihu, skôr ako som začala pracovať s hudobníkmi, takže v podstate hudba vstúpila do mojich pohybov na základe ich charakterov a emócií, príbehu, ktorý z nich vychádza, ale aj na základe mojich predstáv. Dopredu som vedela, že chcem použiť skladby od J. S. Bacha, ktoré sú pre mňa veľmi inšpirujúce a emotívne. Nevedela som však určiť do akej miery.
Na druhej strane však vo veľa prípadoch pracujeme aj opačne, ja sa pohybujem podľa hudby, ktorá je interaktívna. Hoci je kostra pevne stanovená, presná choreografia a hudba nie je nahodená. Komunikujeme medzi sebou navzájom. Je to improvizácia pod dohľadom.

Ako sú videoprojekcie zapracované do predstavenia?
Peter: Pre mňa je podstatné, aby projekcie do predstavenia priniesla niečo nové. Nechceme, aby len zdvojnásobovali efekt alebo brali pozornosť od performera, takže ja sám zápasím s tým, kedy a ako ich vlastne použiť. Videoobraz by mal fungovať ako ďalší level toho, o čom Soňa rozpráva pohybom, mal by ponúkať ďalší pohľad na tému, pomôcť nakopnúť diváka k rozmýšľaniu, rozšíriť mu obzor vnímania v rámci tohto diela. Robím to prvýkrát, tak uvidíme.

Soňa: Používame videoprojekciu ako živú scénografiu. Predstavenie sú vlastne tri zložky, pohyb, zvuk a obraz, ktoré pracujú na jednej a tej istej téme. Samozrejme, že nie sú slepé a hluché navzájom. Pracujú spoločne, reagujú na seba, sú na seba naviazané minimálne časovaním. Každá jedna by však mala do predstavenia priniesť niečo nové a tak podporiť tému.

Premiéru DEBODY uvidíte v rámci festivalu nového divadla a tanca KioSK, v sobotu 28. 7. 2012 o 17.00 h.

www.kioskfestival.sk