Zuzana, dobrovoľníčka v Rumunsku, píše…:

Aktuálne mi odsypáva deviaty mesiac z pôvodne dvanásť-mesačného projektu. Naplno som si to uvedomila počas interview v rádiu. Bežal týždeň dobrovoľníctva v celej krajine a v našom regióne moja hosťujúca organizácia pracuje s dobrovoľníkmi najdlhšie. V nahrávacom štúdiu sme boli okrem šéfky piati z rôznych projektov.

Zaťažkávajúca skúška pre moju rumunčinu – s chybami, ale ustála som to. Až na to, že som sa cítila ako na stretnutí dákej sekty vďaka rečiam o tom, ako dobrovoľníctvo prospieva duši a rozvíja morálne hodnoty. Áno, súhlasím, ale pre mňa je to viac o vytváraní vzťahu ku komunite, zdieľaní skúseností, networkingu, a nehanbím sa sa zdôrazniť – zábave!

Bonusom naviac pre mňa bolo nečakané stretnutie s rozhlasovou redaktorkou pre slovenskú menšinu. Kľúčový moment pre kontakt s rodákmi, aj keď sa obávam, že je trochu neskoro na akékoľvek prezentácie alebo aktivity. Teraz však aspoň viem, kam zabehnúť na kus rodnej reči.

Zvalcovaná festivalmi
Prestávam byť paňou svojho času aj vďaka kultúrnemu obžerstvu. Od apríla začalo festivalové obdobie a stihnúť každý jeden je nemožné. Odskakujem z filmových na hudobné a pravidelne končím v divadelných sálach. Ako najvernejšiemu fanúšikovi miestneho garážového divadla mi ponúkli výjazd so súborom na festival v júni. Nestihla som ich najnovšiu hru a chcú mi dopriať.

Aká haluz sa mi stala – to musím napísať! Keď som sa vracala z pokladne národného divadla, kde som si kúpila lístok na najnovší kus od Farmy v jeskyni (vystupenie v rámci festivalu európskych divadiel), pristavilo ma éterické žieňa s mapou v ruke. Po chvíľke vysvitlo, že je Češka a! Z farmy v jeskyni. Onedlho došla ďalšia, vzala som ich na tržnicu, chceli totiž rumunské syry a vína. Na druhý deň som aj s ostatných členov ansámblu zavliekla na perifériu – byť v Temešvári bez absolvovania blších trhov, to by sa nerátalo. Keďže vstupenku som už mala kúpenú, prihodili mi pár miest na guestliste. Rumunské kamarátky doteraz híkajú nad zážitkom.

Funguje to však na obe strany. Berú ma na miesta, o ktorých sa cudzinec v turistických sprievodcoch nedočíta. Naposledy do brlohu miestnej extrémne ľavicovej subkultúry – ako ináč na hudobný festival s dramaturgiou postavenou na žánroch, ktoré som dovtedy obchádzala – art gothic, psychedelic a pod.

Na plné obrátky, v jednom kole
Zmierená s tým, že „jaký si to udeláš, takový to máš“ rozbieham mapovanie zelených možností Temešváru. Nafoteného materiálu mám požehnane aj vďaka návšteve kamarátky z Poľska. S Magdou sme nacvakali strastiplnú cestu za recyklovaním. Najbližší kontajner na PET fľaše je od nášho bytu cca 2 kilometre. Keďže statív bol v čase nášho „výjazdu“ používaný kolegom, bude z toho úplne „Do It Yourself“ štýl – fotoaparát fixovala skladacia stolička, ktorú sme so sebou vláčili celú trasu. Magda za hľadáčikom, ja ovešaná fľaškami odkladanými pol roka a spolu cez ulice, parky, cestou-necestou, polem-nepolem… Túto spanilú jazdu som si dosť užila.

Kolegu, ktorý sa venuje editovaniu videí, som si už zarezervovala na pomoc a bude stop-motion animation. Videjko použijem aj na promo k piatim eco/green stretnutiam v júni. Na pláne sú prezentácie ďalších animé a krátkych videí so zelenou tematikou, workshopy a s vedomím, že na jedlo sa dá zbaliť každý aj eco-picnic plus slow-food a hádam do recycloartu i landartu zabŕdneme. Šéfka mi odsúhlasila časový plán, zvyšok je na mne. A mojich rumunských pomocníkoch, ktorí sa činia s radosťou a ide im to od ruky.

Zároveň mi beží druhá edícia literárneho kurzu. Ľudia naň prichádzajú niekedy len z čírej zvedavosti a viac sa už neukážu, ale stabilných frekventantov mám okolo päť-šesť. Okrem už osvedčenej výstavy dielok v záhrade bude i prezentácia pod šírym nebom. Navrhla som Marš temešvárskymi mostami, so zastávkami a čítačkami na každom jednom.

A už sa nelení, v organizácii sa zelení
Potom, ako sme si s Magdou prenajali bicykle na mapovanie cyklotrás, nainfikovali sa aj kolegovia. Stačilo si odomňa raz požičať bike, a už sú v tom po uši. Moja koordinátorka presnorila blší trh, a je to tu! V pondelok do práce poctivo šliapala do pedálov. Kolega, ktorý ma (konečne!) učí Photoshop, to vyriešil balkánsky – ukecal suseda, až mu prihrá jeho bicykel skladovaný v pivnici, a už sa vyváža. A ja už nemusím prenajímať, zdieľanie tu funguje perfektne.

Naviac mi vzorne začali odkladať tetrapaky, rolky z toaleťákov, skysnuté mlieko a plechovky. Lebo vedia, že sa mi zíde na tvorivé dielne. Trvalo to pek(el)ne dlho, ale podarilo sa.

Ani so zaťatými zubami nepredýchaš
Okrem iného sú proklamovanými benefitmi dobrovoľníckej služby „získanie interkultúrnych a komunikačných zručností“ a „konfrontácia s cudzími kultúrami a následné porozumenie im.“ S rumunskou realitou som už zmierená a posledné dva mesiace si užívam balkánsku pohostinnosť. Kamaráti aj kolegovia mi začali nosiť domáce produkty, najradšej zaváraniny, navzájom si totiž konkurujú, kto má šikovnejšiu starkú a chutnejší región. Zatiaľ vedie cviklový koláč a 40 maľovaných vajec z juhu krajiny. Ak ma mala dobrovoľnícka služba pretransformovať na osobnosť otvorenejšiu voči východu, môj pobyt bol nadmieru úspešný.

Na druhej strane som zatrpkla na Nemcov a nemeckú kultúru. Po dvoch spolubývajúcich slepých k bordelu, čo po sebe nechávali, hluchých k mojim prosbám i hrozbám sa na Západ pozerám krivým okom. Prvá bordelárka bola aspoň milou a ústretovou, dalo sa privrieť oko. Od februára však musím predýchavať bonus naviac: nepríčetnú arogantnosť a odmietavý postoj voči čomukoľvek, čo vyslovím alebo vykonám. Slečna z Nemecka vie všetko najlepšie, neznesie žiadnu kritiku a na nič sú mi platné všetky tréningy o komunikácii či kultúrnych rozdieloch.

Prvé tri mesiace som sa zmietala v pochybnostiach o sebe. Prearanžovala som si aktivity tak, aby som ju v práci i na byte stretávala čo najmenej. Po správnosti by som v takejto kríze mala mať k dispozícii mentora, ktorý je mimo organizácie, mal by nad situáciu objektívny náhľad a minimálne by som sa mu mohla vyplakať na ramene. Ako áno, ako nie, mentorom mi je moja šéfka, ktorá Nemku prvý mesiac žrala aj s topánkami. Dnes sú obe na nože. Šéfová sa tiež voči mne dopustila pár nielen komunikačných prešľapov a naozaj neviem nájsť spôsob, ako sa jej zdôveriť s problémom, ak má v ňom prsty ona sama. Celý čas mám totiž na pamäti jej hierarchicky vyššiu pozíciu, ktorú si napríklad naposledy potvrdila v diskusii ku mne odporúčaním: „Do not talk to me like this.“ No keď nie takto, tak radšej nijako. Pochybnosti sú fuč.

Nedám sa!
Pred pár týždňami nám však do hosťovskej izby nasťahovali rumunskú exEVSkárku, ktorá sa vrátila z Moskvy. V tej dobe som bola mimo Temešváru a po mojom návrate ma čakali lamentácie nad lepkavou kuchyňou a podobnými prekvapeniami. Začali spoločné pokusy „napraviť“slečnu, ktorá to vzala veľmi osobne – ako si vlastne berie všetko. Rumunská spolutrpiteľka mávla rukou, občas si na odreagovanie potrieskame spolu v kuchyni panvicami a máme blbé reči o tom, že v Nemecku je čistota asi iba zásluhou rumunských a slovanských poskokov.

Dalo by sa písať o ponorkovej chorobe, ale po piatich rokoch na vysokoškolských internátoch a privátoch v rôznych krajinách, podmienkach a so všelijakými spolubývajúcimi sa považujem za dostatočne „otrlú“ nájsť základné pravidlá spolunažívania s takmer každým.

Áno, môžem sa zatvoriť do svojej izby, ktorú našťastie nezdieľam s nikým. Áno, minimálna snaha z nemeckej strany je. Ale mne sa po dvoch veľmi ostrých stretoch a každodenných naschváloch minula všetka trpezlivosť i tolerancia. Požiadala som slečnu vševedúcu o dodržiavanie šícht na upratovanie a vzájomnú ignoráciu s výnimkou odkazov na chladničke (pre mňa jediná prijateľná komunikácia).

V tomto týždni plánujem odchytiť si šéfku a dupnúť si. Že žijem trištvrte roka s plesňou na stenách ma otrávilo menej ako štvrť roka so „švábskym“ zázrakom. Na moje ponosy sa inej odozvy ako prízvukovanie snahy o zlepšenie komunikácie nedočkám. Je mi jasné, že musím prísť s konkrétnymi návrhmi ako schladiť dusnú atmosféru.

Mám zálusk vymeniť si miesto s tureckým dobrovoľníkom, ktorý býva na inom byte a tiež sa preslávil opatrnosťou k upratovaniu si po sebe, no aspoň sa neprieči a nechá si dohovoriť. Ale nech nepriatelia zhynú vlastnými zbraňami… Na konci júna tak či tak odchádzam na rodné hrude a hrudu kvôli prijímačkám na doktorandské, takže uvažujem vybrať si viac voľných dní a neukázať sa v hniezde špiny a arogancie 3 týždne. Alebo s tým praštiť úplne a nevrátiť sa po prijímačkách už vôbec. Dobrovoľnícku službu možno ukončiť kedykoľvek a s touto ideou koketujem posledné dni veľmi intenzívne.

Bolo by mi ľúto
Nanešťastie, zakotvila som sa tu emocionálne viac než som čakala. Rumuni sú národ veľmi srdečný a cudzincov ľúbia nadovšetko. Tu naozaj platí „hosť do domu, Boh do domu.“ Našla som si (našli si ma?) niekoľko blízkych bytostí, ktorým som už teraz musela sľúbiť, že i po skončení mojej EVS ostaneme v kontakte.

Moje trápenia so šéfkou i spolubývajúcou sledujú fakt vnímavo a už mi aj ponúkli azyl u seba doma, len nech neodchádzam predčasne. To by však situáciu značne skomplikovalo a ja by som sa vnímala ako zbabelca. Nechávam si túto možnosť na prípad núdze. Zatiaľ mi stačí, že tu mám niekoho, kto mi dá za pravdu, že moje pracovné prostredie nie je celkom kóšer a spolubývajúca nemala radšej zo Západu ani nos vystrčiť.

Aby som si nepestovala stereotypy a predsudky, navštevujem sa s dobrovoľníkmi z neďalekého Aradu – medzi nimi chalanisko a dievčina z Nemecka a padli sme si padli do nôty. Po konfrontácii s mojou spolubývajúcou mi vysvetľovali, že mám „šťastie“ na extra konfliktnú povahu a že je ťažkým sústom i pre nich samých. Kujeme plány na Balkán Trip: od Temešváru cez Belehrad a Sofiu až do Skopje a Istanbulu a späť.

- - - - - - - - -
Predchádzajúce články od Zuzany nájdete na http://archiv.stanica.sk/tag/zuzana-grochalova/. Viac informácií o Európskej dobrovoľníckej službe programu Mládež v akcii sa dozviete tu alebo cez Stanicu na dusan@stanica.sk.