Zuzana, EVS dobrovolníčka v Rumunsku, sa s nami opäť delí o zážitky zo svojho pobytu. Byť dobrovolníkom nie je vždy jednoduché, ale aj krízy patria k životu a práve z nich sa najviac môžeme naučiť.

- - - - - - - - -

Polovica dobrovoľníckej služby za mnou, polovica predomnou. V marci to bolo presne pol roka, čo som si začala s Rumunskom. A pokračujem ďalej, viac-menej úspešne. V januári som si zažila prvú väčšiu krízu, keď som aj uvažovala, že si zbalím všetkých sedem slivák a odpracem sa domov. Nejako som to ale prehrýzla a keď prišla druhá kríza v marci, stačilo predýchať.

Najhoršie a najlepšie na EVS je to, že je o ľuďoch – ako všetko podstatné. A tu narazila kosa na kameň. Oháňať sa argumentmi ako interkulturalita, kultúrne rozdiely, tolerancia, flexibilita možno do určitej miery, ale týmito termínmi nemožno ospravedlniť ani vysvetliť všetko.

Keby bolo keby…
So zámerom oddýchnuť si som si vybrala práve balkánsku krajinu, kde som predpokladala odlišné vnímanie času a možnosť organizovať si pracovnú dobu voľnejšie. Prvé mesiace som viac-menej leňošila, pričom táto fáza sa v projektoch zvykne nazývať „integrácia a adaptácia do nového prostredia.“

Po štyroch mesiacoch mi to ale nedalo, čo mám totiž napísané v zmluve a čo je realita projektu sú dve veľmi odlišné veci, nuž som sa začala dožadovať potvrdených aktivít. Seniorov učím angličtinu rada, editovanie a postovanie voľných pozícií pre rumunských záujemcov o EVS má svoje výhody, rovnako ako osobný kontakt s kandidátmi, ktorým pomáham koncipovať dokumenty, ale prišla som sem do mediálneho centra pomáhať a učiť sa tvoriť mediálne produkty.

Chalani, s ktorými som v kancelárii, sú nonstop zaneprázdnení a šéfka mi odporučila pozorovať ich práci. Takto mi to nevoňalo, od sľubovaných tréningov a školení má podobné obsmŕdanie ďaleko. Moje najskôr nesmelé prosby a neskôr čoraz asertívnejšie žiadosti naučiť ma aspoň základy Photoshopu ostávali nevyslyšané, až do momentu kým….

Šlape to! (osobný projekt)
„Keď to nejde takto, pôjde to inak,“ povedala som si. Našťastie je v rámci EVS možnosť vytvoriť si vlastný osobný projekt. Ešte pred mojím príchodom ma šéfka v mailoch varovala, že podľa životopisu som príliš „umelecká“ pre profil ich organizácie. Zdôraznila som, že mi nejde o umelecké aktivity, ale predovšetkým o asistovanie v mediálnom centre, kde sa chcem naučiť postupy pre budúcu tvorbu.

Výroba reklamných spotov a mediálnych produktov sa tu síce deje, no asistencia končí pri vystrihovaní makiet do animácií. Moje prosebné oči a reči sú zväčša odbité posvätnými slovami ako „busy“ a „deadline.“

Neostalo mi nič iné, iba sa vrátiť k umeniu. Ale inak ako doma a so všetkým, na čo by som na Slovensku nemala guráž. Otvorila som pre záujemcov z verejnosti Kurz literatúry a intermediality s podtitulom „Literatúra je viac než čítanie/písanie.“ Predpokladala som, že to skončí fiaskom, že sa nahlási maximálne päť ľudí, prídu traja a vydrží tak možno jeden.

Moja hosťujúca organizácia ma podporila priestorom, kde „vyučujem“ a technikou, ktorú používam. Inak som si všetko vymyslela, zorganizovala, pripravila a zrealizovala sama. A som na seba patrične hrdá. Dokonca aj plagát som stvorila, síce nie vo Photoshope, ale v online editore obrázkov. Avšak keď sa kolegom dostala do rúk vytlačená verzia, zalamovali rukami a odvtedy mám týždenne polhodinové sedenie o tvorbe plagátov. Aby už taká hanba nikdy nebola.

Facebooková pozvánka na otváranie kurzu obehla vyše 600 užívateľov, čo prekvapilo nielen mňa, ale i moju organizáciu. Napokon som viedla šesť lekcií pre osem participantov a projekt sme zakončili eventom, kedy si vlastné práce vystavili a prezentovali v záhrade organizácie. Už po prvom stretnutí sa „moja“ skupinka prejavila ako veľmi iniciatívna a aktívna, a tak som pre nich doorganizovala premietanie filmov s literárnou tématikou. Na tento „doplnok“ si zvykli chodiť aj ľudia mimo kurzu a teraz sa ho už pravidelne dožadujú každú stredu.

Radikálna umelkyňa
Ako áno, ako nie, vyslúžila som si nálepku radikálky a umelkyne. Svojho času by som to považovala za kompliment, lenže ono to ako kompliment mienené nebolo. Skôr šlo o diplomatické škatuľkovanie mojej domnelej neprispôsobivosti a čudáctva.

Do otvoreného konfliktu som sa tu zatiaľ nedostala a dúfam, že sa mi do konca môjho dobrovoľníčenia ostrej konfrontácii podarí vyhýbať. Ale s už spomínanou šéfkou nám komunikácia uviazla na bode mrazu. Že to so mnou nie je ľahké, viem aj sama. Na druhej strane v podobnej situácii ako ja je dosť vysoké číslo dobrovoľníkov pôsobiacich v Rumunsku. Osobne sa stretávame tak raz do mesiaca, vždy v inom meste, spoločne si ponadávame a posťažujeme sa na fiktívne projekty, v ktorých figurujeme zväčša ako dekorácia, poradíme si, ako čo zlepšiť a zmeniť, potľapkáme sa po pleciach a rozídeme s predsavzatiami, že o mesiac to bude lepšie.

Radikálna som aj preto, že nová spolubývajúca a spoludobrovoľníčka prišla v zložitej situácii, kedy som o svojom projekte nedokázala povedať jediné pekné slovo. Slečna z Nemecka si spolu s batožinou vybaľovala rovnaké ideály a očakávania, s ktorými som prichádzala i ja v septembri. Napriek mojej snahe zoznámiť ju s mojimi rumunskými kamarátmi a pomôcť jej adaptovať sa na balkánske prostredie, sme si povahovo nesadli. Aj hádky boli, aj vykrikovanie, ktorá z nás je viac arogantná. Napokon som dospela do štádia, kedy som okolo nej chodím špičkách a preventívne súhlasím so všetkým, čo vyhlási, len aby bol pokoj.

Celé sa to komplikuje postojom Rumunov (moju šéfku nevynímajúc), pre väčšinu ktorých Nemci a Nemecko predstavujú zasľúbenú zem: čistú, upravenú a hlavne – je tam poriadok bez korupcie! Nejaké „Československo“ má samozrejme nižší rating a „Slovinci“ v diskusii menšie slovo. Pekných pár týždňov som sa zožierala, či som detinsky žiarlivá, zakomplexovaná a šibe mi alebo sa moje paranoje stali realitou.

Radikálna som aj pre „zelené myslenie,“ ktoré som doteraz za ekologické nepovažovala. Stačilo začať triediť odpad, otravovať s otázkami, kde je najlepší a najlacnejší trh s lokálnymi potravinami, zháňať sa po bicykli a je zo mňa zelená aktivistka. Aby som sa zžila s novou rolou, začala som ďalší osobný projekt – mapovanie zelených možností Temešváru, takže dvakrát do týždňa vymetám second-hand shopy, vykecávam sa s vlastníkmi opravovní gramofónov, obuvi a elektroniky, pátram po antikvariátoch a pešo si prechádzam trasy pre bicyklistov v meste.

Nejako bolo, nejako bude
Pri vysedávaní v miestnych kaviarňach sme s dobrovoľníkmi z iných projektov prišli na to, ako to vlastne je. Za všetko môže fatalistický postoj prítomný v celej krajine. Generalizovanie je ohavnosť s nedozernými následkami, ale niečo pravdy je na každom klišé. Nad problémami sa vo všeobecnosti máva rukou, veď sa to nejako vyrieši (samo), čaká sa tu (nielen na Godota), v najhoršom prípade je riešením opustenie krajiny. Aktívny prístup k problémom je veľmi zriedkavý a burcovať ľudí k zmene mentality je sizyfovská práca.

Pomaly už začínam byť týmto postojom infikovaná aj ja – najlepší znak toho, že som sa naozaj integrovala. Na druhej strane, moja nová spolubývajúca precitla do reality a začala „zápas o svoje práva“ s organizáciou. Pred týždňom dorazil tretí dobrovoľník z Turecka do projektu. Zatiaľ si užíva svoj úvodný mesiac, no napätú atmosféru v organizácii dokázal odhadnúť i sám.

Aby som nikomu nestúpala na otlaky, starám sa o seba a o „svoje.“ Na konci apríla otváram druhú edíciu kurzu, frekventanti z predchádzajúcej edície sú so mnou tak zadobre, že mi rozvrhli najbližšie dva mesiace na návštevy ich obľúbených podnikov, podujatí, festivalov po krajine, takmer každý ma chce predstaviť starým rodičom a variť so mnou halušky na striedačku s niečim tradične rumunským.

S niektorými z nich som v každodennom osobnom kontakte a začali mi pomáhať so zeleným projektom, ale aj s jednodennými podujatiami ako maratón filmov v rámci Medzinárodného dňa Rómov či eko-workshopy. Šéfka sa drží odomňa stranou, necháva mi voľnú ruku a spolubývajúca sa mi občas chodí vyplakať na rameno, že som predsa len mala pravdu.

Aj by som sa škodoradostne usmievala, keby to nebolo viac tragické ako komické. Uvidíme, ako o mesiac. Zmeny sa tu dejú nebadane, no o to podstatnejšie.

Post scritptum
Predsa len blogujem. Ide mi to pomaly, ale ide. Pravidelnosť pokrivkáva, hlavne keď mám besné a tesné dni, no dokážem si urvať kúsok času aj na opis miestnych zvláštností. Tento mesiac som sa zapojila na EVSkárskom portáli pre bloggerov do súťaže o pekné prachy. Stačilo napísať esej o tom, či je Európska dobrovoľnícka služba stratou času alebo naopak - či čas napĺňa: http://www.youthreporter.eu/wettbewerb-2011-2012/how-to-transform-the-dark-side-of-evs-to-the-bright-one.8575/

Tak pekne prosím minulých, súčasných i budúcich dobrovoľníkov a účastníkov podujatí financovaných z programu Mládež v akcii, aby sa zaregistrovali a zahlasovali (napr. aj za mňa :) tu: http://www.youthreporter.eu/

Vopred veľký a vrelý dík!

- - - - - - - - -
Predchádzajúce články od Zuzany nájdete na http://archiv.stanica.sk/tag/zuzana-grochalova/. Viac informácií o Európskej dobrovoľníckej službe programu Mládež v akcii sa dozviete tu alebo cez Stanicu na dusan@stanica.sk.