Byť dobrovoľníkom, nie vždy med lízať. Ale aj to je súčasťou skúsenosti, možno jej najdôležitejšou časťou, kedy nie je vždy všetko podľa našich predstáv, kedy sa musíme so situáciou popasovať. Sami v cudzej krajine.

Slovo prenechávame našej odvážnej Zuzane, ktorá rastie v Rumunsku.

- - - - - - - - - -
Po štyroch mesiacoch som už hádam ako-tak adaptovaná a integrovaná. Rumunské reálie ma prekvapujú čoraz zriedkavejšie. A keďže do nového roku sa vykračuje s hodnotením toho predošlého a plánmi pre nový, opovážila som sa prehodnocovať.

Dva dni pred koncom roka sme mali v hosťujúcej organizácii poradu pri príležitosti predčasného odchodu mojej spolubývajúcej. Narýchlo sa za ňu zháňala náhrada, a keďže príchod tureckého dobrovoľníka je v nedohľadne, hrozilo, že by som sa v 3-izbovom byte vyvaľovala sama. Takže horúčkovité mailovanie nemeckým organizáciám a postovanie voľného miesta. Ja som si dupla, že je načase venovať sa môjmu osobnému projektu. Návrh mapovania zelených možností Temešváru a kurzu literatúry a intermediality mi schválili. A na budúci týždeň prichádza nová spolubývajúca, takže veci sa pohli, len netuším, ktorým smerom.

Vianoce na vidieku
Vianočné sviatky som prežila s troma ďalšími dobrovoľníčkami podľa hesla, ktorým nás privítala v dedinke Romosel naša hostiteľka – francúzska EVS: „Toto budú Woodstock-Vianoce!“ Spalo sa na matracoch porozkladaných na drevenej dlážke. V mini-domčeku sme si kúrili drevom, a vďaka vyschnutej studni, sme museli topiť sneh vo vedrách. Ešteže elektriny bolo dosť.

O kultúrny program a stravovanie sa postarala rodina miestneho učiteľa. Aj do pravoslávneho kostola sme zablúdili na slávnosť. Po omši pred kostolom tancovali lokálni mládenci v krojoch za hudobného sprievodu rómskej kapely a pri východe z brány čakali dvaja zamaskovaní muži Smrtka a Koza, ktorým miestni dávali drobné.

Po obede pozostávajúceho z rumunskej národnej pýchy sarmale (mäso v kapustných listoch), polievky z plnených paprík, koláčov, koláčov a koláčov sa pripíjalo domácim vínom a pálenkou a čakalo sa na večer. Po zotmení domy obchádzali koledníci a pretože sa pán učiteľ v dedine teší veľkej úcte, zastavili sa uňho po skupinkách všetci žiaci. Na ďalší deň prišli aj mládenci v krojoch s hudobníkmi. Po speve nás všetky pousádzali na stoličky a dvíhali k stropu. Nebolo mi všetko jedno, bála som sa, že mi rozbijú hlavu o strop. Ale zvládlo sa to a dostali sme pozvanie na večernú tancovačku do kultúrneho domu. Pokusy naučiť nás tradičné tance skončili viac-menej neúspešne aj preto, že priemerný Rumun je nižší než nemecké, estónske i slovenské dievča. No na zábave sme ostali až do ranných hodín. Na Silvestra som sa odpratala na Slovensko, no už 3. januára som zarezávala v kancelárii.

Európske dobrovoľníctvo trochu inak
Medzitým som obdržala novú pozíciu – EVS recruiter. K postovaniu aktuálnych výziev na voľné dobrovoľnícke miesta v celej Európe, i mimo nej, mi pribudla komunikácia s hosťujúcimi organizáciami spoza Rumunska a užší kontakt s lokálnymi dobrovoľníkmi.

Tu som narazila na svoje emocionálne limity. Zväčša naše dobrovoľnícke centrum kontaktujú záujemcovia, ktorí na EVS ponuky narazia na internete alebo majú niekoho známeho, kto sa už dobrovoľníckej služby zúčastnil. Na osobnom stretnutí alebo mailom im vysvetlím, ako a kde hľadať, vypichnem hlavné body, ktoré treba spomenúť v motivačnom liste a pokiaľ ich jazykové schopnosti pokrivkávajú, posielam v mene našej organizácie ich dokumenty na nimi zvolené projekty. Samozrejme v kurze sú najmä krajiny ako Španielsko, Nemecko, Francúzsko, Holandsko, Taliansko. Paradoxne najviac ponúk je do Turecka a krajín východnej Európy.

Pred Vianocami u nás koledovali chalani z detského domova, ktorí by na EVS chceli tiež. Pôvodne vraj EVS bola vytvorená aj pre mládež s nižšími šancami uplatniť sa na trhu práce a teda hlavne pre uchádzačov s nejakým znevýhodnením (z rodín zo sociálne slabšieho prostredia, bývalí väzni, handicapovaní a áno, aj odchovancov detských domovov). Jeden z nich už EVS absolvoval – vo Fínsku, a ostatní prišli s veľkými očami. Ten chcel do Talianska, ale len na leto, lebo ešte chodí na strednú, ďalší zas do Dánska, lebo tam bol ako dieťa na medzinárodnom projekte a ďalší Španielsko, lebo tam je more.

No a Zuza, čaruj! Asi by som to celé mala brať menej osobne, no nedá mi. Dva týždne som s nimi presedela nad životopismi a motivačnými listami. Angličtinu ovládajú zo štyroch len dvaja a s ďalšími cudzími jazykmi to je podobné. A zapotila som sa riadne, lebo ťahať z nich ich informácie o tom, čo vedia a robia radi, bolo ako z chlpatej deky, ale riadne chlpatej. Oni nechápali, prečo sa ich vypytujem samozrejmosti a podrobnosti, ja som nedokázala vysvetliť, že každý jeden zaujímavý detail môže zvýšiť ich šance. Napokon sa to nejako doklepalo, ale nájsť projekt, pred ktorým by obstáli v kolónke „požadované kritéria“ - to boli ďalšie nervy. Angličtinu ovládajúci kandidát to mal v suchu prvý. Ostatní poľavili z pôvodných nárokov, žiadosti sa rozoslali aj do menej „lukratívnych“ krajín. Jeden prešiel preselekciou a čaká sa na konečné rozhodnutie a dvaja záujemcovia na krátkodobé projekty by sa mali dozvedieť, či ich vybrali v najbližších dňoch.

Našťastie vo februári po uzávierke sa celý kolotoč skončí. Na byt som sa totiž vracala totálne vyšťavená a veľakrát frustrovaná medzi nepomerom očakávaní uchádzačov a reálnymi možnosťami. Viem si v tom nájsť aj niečo pozitívne pre seba, angličtina najmä v písanej podobe mi poskočila o niekoľko bodov. EVS a celému programu Mládež v akcii začínam rozumieť aj z iného pohľadu, nielen ako dobrovoľník, ale už aj od „papierov“ a formálnych náležitostí týkajúcich sa vysielania dobrovoľníka.

Osobný projekt – a bude ako nebolo!
Na toto dobrovoľnícke miesto som sa nechala nalákať kvôli sľubovaným tréningom v mediálnom centre. Chcela som pričuchnúť k základom tvorby a editovania krátkych videí a podučiť sa vo Photoshope. Moje aktivity v tejto oblasti však končia prácou vo WordPresse, cez ktorý postujem spomínané EVS výzvy. Šéfka mi odporučila viac sa pýtať kolegov a pozorovať ich, ale vždy sa cítim trápne, najmä ked boli moje prvé prosby o oboznámenie s Photoshopom odbité radou – nájdi si na to tutoriál.

Najväčšiu pozornosť som si nechtiac vydobyla, keď som omylom vytiahla namiesto kábla od svojho notebooku kábel od počítača kolegovi, ktorý práve prezentoval nový produkt klientovi. Za niečo také by som možno v klasickej práci letela, tu som si to vyžehlila koláčom. No a ďalšiemu kolegovi, ktorý ma prosil, až vyvediem niečo za koláč aj jemu, som odporučila až si nájde tutoriál a upečie sám si ho sám.

Tutoriály som si nakoniec doniesla zo Slovenska a mienim ich pozerať vo februári. Na poslednú poradu som totiž prišla s konkétnymi informáciami, čo a ako chcem mapovať, akú podporu potrebujem od svojej koordinátorky najmä pri komunikácii s miestnymi inštitúciami, keďže mojou rumunčinou to nevykryjem. A na promo kurzu, ktorého vyúčbu chcem začať vo februári, bude treba plagát, takže si to so mnou isto niekto pri editovaní obrázkov určite odsedí.

Protesty a hnutia
Už dva týždne sú v celej krajine intenzívne demonštrácie proti prezidentovi, ktorý prijal nepopulárne opatrenia a ministerke turizmu starajúcej sa viac o svoju kolekciu kabeliek viac než o problémy v rezorte. Aspoň takto mi vysvetlili seniori, ktorých učím angličtinu. Jesenná akadémia skončila v decembri a aktuálne mám dve skupiny začiatočníkov, s ktorými je celkom veselo.

V Temešvári sa protestuje celkom pokojne, denno-denne je na hlavnom námestí 50-200 protestujúcich najmä z radov staršej generácie, odznelo veľa prejavov, pália sa fotky politikov. Z národných vlajok povystrihovali strednú časť, v ktorej pred vyše 20timi rokmi bol komunistický symbol, čím chcú upozorniť, že krajina sa podľa nich rúti do podobnej situácie.

V ostatných častiach je situácia krutejšia, najagresívnejšie protesty sú v Bukurešti, kde došlo aj k stretom s políciou a neoficiálne sa uvádza jedna mŕtva obeť. Treba však povedať, že v hlavnom meste pochopili tento celoštátny protest trochu odlišne a zvrhol sa na bitky medzi klubmi futbalových fanúšikov a rabovanie obchodov.

Ešte pred začatím procesov skupinka dobrovoľníkov v strede krajiny prišla s iniciatívou usporiadať stretnutie EVSkárov, keďže značná časť je nespokojná so svojimi projektmi alebo komunikáciou so šéfmi. Radi by (sme) zorganizovali niečo celoplošnejšie ako napríklad FlashMob. V súčasnej situácii sa toho ale celkom bojíme. Nasledujúci víkend som teda v Sibiu (bývalé Európske hlavné mesto kultúry) s tými, čo už projekt opustili, ale ostali v krajine na vlastnú päsť a tými, čo sa snažia zmeniť svoje aktivity. Ideme si dať pár diskusií, čo by sa chcelo, dalo, mohlo.

- - - - - - - - -