Česť jeho pamiatke. Keď som sa správu o jeho smrti dozvedel, práve tu znela 24-hodinová Satieho skladba Vexations a projekt Cluster Ensemblu sa volal príznačne - Tichá noc. Musím priznať - bol som rád, že tu nebolo niečo iné a nemuseli sme vypínať aparatúru. Práve naopak, tri riadky pre klavír, ktoré sa opakovali znovu a znovu a bez toho, že by bol človek schopný si ich zapamätať, nadobudli pre niektorých z nás celkom nový (pietny?) rozmer.

Keď sme Stanicu zakladali a hľadali osobnosť, ktorú by sme radi videli krstiť v tom čase ešte celkom rozpadnutý železničný priestor s kultúrnou víziou, ako prvé padlo jeho meno. Nebolo to reálne, vedeli sme, potrebovali by sme malý štadión a nie malú stanicu. Ale tento nápad sa vrátil ešte párkrát a vôbec nevadilo, že bol nereálny. Zostávalo to ako výzva. Jedna z tých výziev, ktoré sa nepodaria a aj tak majú zmysel, lebo nás ženú robiť veci tak, aby sme aj Václava Havla mohli pozvať. Doteraz si (a dúfam, že sa krstná mama Stanice, pani Magda Vášáryová neurazí) neviem predstaviť lepšieho človeka a väčšiu česť.

Václav Havel tu v skutočnosti mnohokrát bol. Objavil sa vo filmoch, v diskusiách, výstavách aj v divadelných predstaveniach. V nahrávkach, dokumentoch, prostredníctvom textov. Najmä v projekte Memory Kontrol, ktorý nás každý rok núti (v dobrom) vyrovnávať sa generačne s našimi záväzkami voči slobode a skúmať nedávnu históriu, ktorá priamo ovplyvnila a vplýva na naše životy. Jeden z ľudí, a možno najdôležitejší, ktorým za tú slobodu a za tie naše záväzky voči nej vďačíme, včera odišiel a nám je to úprimne ľúto. Odpočívajte v pokoji, pán Prezident. Budeme sa snažiť.

Marek Adamov, 19. 12. 2011

- -
P. S. Ak by po každom prezidentovi zostala takáto knižnica, nemuseli by sme s nekultúrou bojovať:
Knihovna Václava Havla - www.vaclavhavel-library.org