Kassaboys: Symposium zo Stanice v Kasárňach v Košiciach
V košických Kasárňach Kulturparku môžete od piatka 19. februára vidieť videoinštaláciu Symposium umeleckej skupiny Kassaboys (Tomáš Makara, Radovan Čerevka, Peter Vrábeľ), ktorá vznikla na základe projektu s rovnakým názvom v roku 2008 na Stanici Žilina-Záriečie. V projekte Symposium umelci tematizujú samotné umenie a postavenie umelca v spoločnosti. Na Stanicu vtedy na workshop pozvali troch “klasických” výtvarníkov - maliara, grafika a sochára. Tematicky im ozdobili miestnosť galérie drapériami, hroznom a ďalšími doplnkami a získali aj nahú modelku. V tomto “umeleckom” prostredí traja pozvaní tvorili svoje diela a Kassaboys všetko dokumentovali pre plánovanú videoinštaláciu. Zaujímavým faktom bolo, že traja pozvaní klasici boli napriek evidentnej provokácii spokojní s tvorivým pobytom a Kassaboys samozrejme tiež. Videoinštalácia mala premiéru v roku 2009 na Pražskom bienále a teraz ju môžete až do 5. marca vidieť v Black boxe v Kasárňach v Košiciach (otvorené pondelok - nedeľa od 14.00 do 18.00). A snáď čoskoro sa udeje prezentácia aj na Stanici (pozývame Košičania!).
Z textu od Kassaboys: “Projekt je experimentom, ktorý sa dá chápať v rôznych rovinách, no primárne si vzal na mušku zmysel, tému a chápanie workshopov a sympózii ako takých. Reagujeme na popularitu a masovosť rôznych stretnutí s „umeleckým zámerom“. Poukazujeme na zažité mytologizované pohľady verejnosti na umelca ako bohéma i tragéda súčasne. K „výbave“ umeleckého čudáctva patria aj sympózia, podporujúce ľudskú zvrhlosť bez kúska hanby, kde potokmi tečie víno, okolo kreátorov/mysliteľov pobehujú nahé múzy, ktoré dodávajú tvorčiu energiu do rúk umelcov napríklad v podobe „jedinečnej“ inšpirácie ženského aktu… Aj touto akciou poukázujeme na kultúrnu nevedomosť, s ktorou sa stretáme. Workshopy nám zľudoveli, najmä tie menej podarené a vôbec nemáme na mysli amatérske, či ľudovo-remeselné podujatia. Tie sa neodvažujeme súdiť, pretože majú svoje miesto na zemi a ľudia na ne chodia len tak, pre radosť z tvorby, aby spoznali nových ľudí, s ktorými by si pri pohári dobrého vínka poklábosili o svojich záľubách. Horšie je to už s workshopmi, kde sa schádzajú ľudia s akademickým, či iným umeleckým vzdelaním a pri reportáži nejakej lokálnej televízie sa tvária pri svojich nadrozmerných, drevených, či iných plastikách a mazanicových obrazoch, akoby vynašli teplú, vlažnú, či studenú vodu. Rôzni bradatí géniovia filozofujú do úmoru nad svojimi precítenými vynálezmi úspešne ignorujúc dejiny umenia, hoci sa ich povinne učili na škole. Všetci to poznáme: Keď je drevo, tak sa o dušu píli – častokrát bezdôvodne. Keď je kameň, tak sa začína biliónta pseudoverzia michelangelovského bádania v hmote. Každý kameň má svoju dušu, ktorú treba objaviť a vykľuje sa z toho zas a raz len ksicht. Pne sú plné ľudských ksichtov a rôznych (pa)tvarov. To vie predsa každý, kto už raz držal dláto v ruke.”
