Porovnávanie, alebo zažívanie nového inšpiruje, znepokojuje, niekedy naštartuje - k novému. Vo februári/marci som podnikol dve inšpirujúce cesty, na ktorých som videl niečo, s čím by som sa rád podelil. Pracovne som bol v Prahe a súkromne v Paríži.

Malá inventúra, ktorá desať rokov prezentuje české nezávislé divadlo, sa opäť konala na konci februára (vždy počas fúzatej párty, na ktorej som sa preto zúčastnil tri krát v Prahe a ani raz na Stanici). Festival postupne získal stálu pozíciu na scéne českého (inscenáciami pražského, ale vďaka návštevníkom českého) divadelného sveta. Jedná sa o festival/trh, slúžiaci promotérom divadiel a kultúrnych centier ako showcase poslednej sezóny. Je to prehliadka selektívna a prezentuje to najlepšie z tvorby piatich divadiel (Alfred ve dvoře, Meetfactory, Studio ALTA, Ponec, Roxy NOD – tento rok nie Archy, ale väčšinou aj tej), pričom každé divadlo nominuje inscenácie podľa svojho výberu. Z toho vyplýva nedostatok – ustálená prezentácia pražských divadiel – nie divadla, ale divadiel ako inštitúcii. Za dobu existencie festivalu má divák preto možnosť spoznať vývoj v rámci dramaturgie týchto divadiel, ale nie pražskú, tobôž českú divadelnú scénu. Preto, keď to poviem trocha tvrdo a komplikovane, je malá inventúra v tejto podobe prehliadkou ukladania inovatívnych postupov do depozitu klasických výrazových postupov nezávislých divadiel. Je jasné, že v týchto divadlách sa diala pražská, prípadne česká divadelná alternatíva, dnes sú to však už uznávané inštitúcie a experiment sa deje inde (Cross club, Praguer Kabaret, …). Festival predstavuje vkus tridsaťročnej dospelej alternatívy, ktorá sa dobúrila a teraz si už môže dovoliť triediť svoje poznatky a vyťahovať z nich to najlepšie.
Na programe sa objavilo okolo 20 divadelných projektov/inscenácií, väčšinou prepracovaných, vybrúsených. Síce im chýbala ostrosť, dravosť, tvrdosť, chuť biť sa, riešiť a radikalizovať, zato však jasná, veľmi inteligentná naratíva, prepracovaná výprava a dizajn, výrazná mizanscéna. Najlepšie z porovnania vyšlo pre mňa Meetfactory – podnik, ktorý síce často mení svojich dramaturgov, produkčných, ale aj rezidentov (a to nie vždy v najlepšej forme). Možno vyšli z toho porovnania dobre preto, že tento priestor je relatívne mladý a nemá čas uskladňovať svoje postupy, aj pretože sa tu stále mení tím, aj umelci.

Najzaujímavejším bolo pre mňa predstavenie Elfriede Jelinek On není jako on z réžie Kathariny Schmidt. Paradoxne je to slovné divadlo, ktoré som nikdy moc nemusel, ale Jelinek obracia slovo naruby a vie z neho vydolovať emóciu. Nevyznám sa v poézii, nikdy som ju nedokázal precítiť, ale keď čítam/počúvam Jelinek, viem, čo to je pocit opojenia, ktorý opisujú ako základ poézie jej čitatelia. Jej texty sa ťažko pomenúvajú ako divadelné, aj preto sú neustále výzvou. Jej divadlo je antidivadlo. Nedramatické, monologické, antipríbehové, avšak veľmi obrazné. Rovnaká je aj predstaviteľka jedinej postavy Roberta Walsera - Ivana Uhlířová. Príbeh strateného básnika, samovydedenca spoločnosti, ktorý sa dobrovoľne zamkol do blázinca, aby zmizol zo sveta a zanechal po sebe len stopy v snehu, ale telo si odniesol. Uhlířovej prejav je taktiež na hranici odhmotnenia – dáva slovám osobnosť, ktorá však koliduje s očakávaniami kladenými na osobnosť, telesnosť, či správanie (aj javiskové). Nemôžem obísť ani scénografiu, ktorá je príšerne magická, posypaná hrachom a visiacimi pňami stromov. Hluk v nej cirkuloval, a aj keď tu nie je ozvena, vracal sa znásobený, akoby zostával stále na javisku, akoby skrytý v korunách pňov.

Ďalšie predstavenia. ktoré sa oplatí vidieť, bol tanec/koncert Kolik váži vaše touha od Verte Dance (títo na Stanici vystúpili dva krát, naposledy s predstavením Emigrantes). Ďalej Plošina ako neverbálna komédia, pracuje s banalitou pretavenou do absurdity a hlavne výborných nehereckých kreácií, od komikov Švejdu, Dörnera, Kalivodu, alebo nekomika Vojtíška. Trocha inú polohu, vážnejšiu, osobnú, predstavil súbor Handa Gote s predstavením Mraky. Vypichovať jednotlivé predstavenia je ťažké, pretože každé malo svojskú hodnotu, ktorá na malej scéne ukazuje rôznorodosť súčasného, aj keď iba v jeho malom sektore nezávislého divadla. Jedná sa o prehliadku kvalitných divadelných súborov, len problém je, že sa pri nominácii kladie viac dôraz na komerčnosť v dobrom zmysle, čiže predajnosť - aby predstavenia mohli cestovať, než na to, aby boli odvážne.
Festivaly sú všeobecne výbornou príležitosťou stretnutí, a tu to platilo dvojnásobne. Celý nezávislý alternatívny klub pražských divadelníkov, kamarátov a nadšencov na jednom mieste je výborným zastavením na pohár vína a nekonečné diskusie, sťažovanie sa, plány a kutie piklov proti a za vládu.

Druhá cesta smerovala do Paríža, a aj keď bola hlavne súkromná, človek je natoľko ovplyvnený prácou, že nespojiť osobné s pracovným, by bola škoda. Prekvapením bolo pre mňa vystúpenie v Centre Pompidou, ako jednej z najväčších kultúrnych inštitúcii, s programom pokrývajúcim a mapujúcim nielen všetky druhy umenia, ale aj jeho situácie. Takto tu paralelne prebieha veľká výstava maliara Henriho Matissa, výstava moderného tanca, reprezentujúca ukážky, záznamy predstavení najvýznamnejších tanečných tvorcov/tvorkýň 20. storočia, výstava mapujúca vývoj videa, ako nového umeleckého média v jeho počiatkoch. Zároveň prednášky a premietania Manga filmov, tanečné predstavenia, koncerty všetkých štýlov a žánrov. My sme sa dostali na vystúpenie dua Stephena O’Malleya a Attila Csihara, a prekvapivo z neho odišli. Ani mená nezaručia úspech a také lákadlá ako spolupráca a členstvo v skupine Sunn O))) nezaručuje, že idete na niečo, čo vás naplní. Skôr naopak vyprázdni. Určite boli ľudia, ktorých to nadchlo. Pre mňa sa jednalo o pseudo anti náboženský, existencionálny podvod s malým rozpočtom a veľkými honorármi. Veľmi nízko položený hlas Attila Csihara, ktorý spieva Seven devils come / seven devils fly neustále dookola, do čoho griffuje kitára vo veľmi hlbokých polohách, zvuk hlasno, basy dunia a na plátno premietajú šetrič obrazovky s meditatívnym posolstvom - svet je trojuholník, svet je tečúca voda. Naviac lacné efekty pozostávajúce zo štyroch inteligentných hláv, ktoré svietili silné biele svetlo spoza hudobníkov, ktorí sa stávali len vlastnými tieňmi. Vystúpenie len o troch skladbách, bolo proste dosť hlúpe.
Zato výstava v centre Fondation Cartier o prepojení matematiky a umenia bola už lepšia, aj keď nakoniec predstavila skôr matematiku ako umenie. (Hoci jeden matematik tvrdil presný opak.) Vizuál pripravil David Lynch, a jednu svoju vec predstavoval ďalší filmár Takeši Kitano. Vidieť, že za výstavou stál silný kurátorsky zámer, ale osobne som čakal väčšie presahy do umenia.

Veľmi zábavná bola návšteva v centre LE 104 – moderne, ale s vkusom prerobenej fabriky na neviem čo. Práve sa tu konal festival Jedla s množstvom divadelných predstavení, inštalácií, výstav, filmov a konceptualistických programov k téme: mapovali jedlo z uhlov, pod ktorými som si ho ešte nespájal (videl som len jedno predstavenie, a to z diaľky a prekvapilo ma, že sa jedlo servírovalo v plastovom servise). Avšak videli sme veľmi zábavnú inštaláciu, pod názvom Bâtiment (re-création), v preklade Budova od Leandra Erlicha. Nič svetoborné, ale inštalácia, ktorá pohladí po srdci veľkých aj malých. 15 x 10 metrov veľké zrkadlo, zavesené v 45 stupňovom sklone k zemi, na ktorej bola namaľovaná fasáda domu. Tak ste videli v zrkadle tých, čo ležali na zemi, akoby viseli na fasáde domu. Tento objekt, na ktorom sa vybláznili deti aj dospelí, bol v tej chvíli asi najfotografovanejším objektom široko ďaleko.

Pre mňa sa však najväčším zážitkom stalo objavovanie kín. Poznačení filmovou dramaturgiou, prípravou Kinobusu, či blížiacou sa synagógou, sme najskôr nevedomky a postupne viac vedome priťahovali a všade si všímali kiná. Za týždeň sme ich našli len vo svojom blízkom okolí (v centre, centre) cca. 16, a v každom aspoň dve sály. Medzi nimi bolo len jedno kino multiplexovej siete, ale neveľké. Podľa slov vlastníka jedného kina sa tu multiplexy neuchytili a v centre Paríža žijú hlavne klasické kiná. Ale ako sám poznamenal, ony samy tvoria multiplex, pretože len na ulici, kde bolo jeho kino, boli ďalšie dve a každé malo dve sály, čiže na jednej ulici sa paralelne premietalo v šiestich sálach a vo vzdialenosti do 5 minút peši boli ďalšie štyri kiná. Dôležité je, že veľká časť z nich stále funguje na 35 mm formáte. Zatiaľ čo na Slovensku budú na konci leta 2012 v distribúcii asi už len digitálne kópie, tak tu to zďaleka neplatí. Podľa slov toho istého majiteľa kina, to nie je kvôli nostalgii, pretože nie je vôbec ľahké neustále vláčiť kópie, ktoré sa ničia, sú ťažké, ale kvalita digitálu sa stále nevyrovná 35mm formátu. Naviac sa jednalo z veľkej časti o klubové kiná z veľmi diferencovaným a rôznorodým programom. Na danej ulici s tromi kinami v spodnom kine prebiehala kompletná filmografia Tima Burtona a jeden deň sa konala nočná projekcia všetkých jeho filmov - od polnoci do siedmej rána ste si mohli vybrať, či idete v jednej sále na jeho hrané snímky, alebo v druhej na animované. Popri tom hrali Veľkú ilúziu. V prostrednom kine som si netrúfol, pretože tu hrali hlavne francúzske a ázijské filmy. V poslednom kine s názvom Filmothèque du Quartier Latin, ktoré bolo asi najhistorickejšie zamerané z týchto troch, robili celoročnú prehliadku nemých filmov a tento mesiac sa podrobne venovali retrospektíve Jacka Nicholsona a Davida Lyncha. A tak som si chuťou pozrel na 35mm jeho Twin Peaks. Všetky kiná hrali od pondelka do nedele, a väčšinou päť projekcii v každej sále denne, od cca. 14:00 do 22:00 posledná. Našli sme aj komerčnejšie kiná, a tie premietali od 10:00. V najväčšom podzemnom nákupnom centre Les Halles, ktoré má 4 poschodia pod zemou plné obchodov, je Forum des images: jediné jednosálové kino, ale zato s veľmi pestrým programom, čisto klubovým. Práve tu prebiehal festival Lesa, alebo 80 filmov, ktoré vás rozzelenia. Tu mali najviac masterklasov a hostí – v marci tam bol napríklad aj Jurij Norstein, tvorca nezabudnuteľnej Rozprávky rozprávok, alebo Bertrand Tavernier. Už som spomínal, že v Centre Pompidu sa celý mesiac venovali Manga filmom, atď. Naviac sa veľká časť kín, ak nie všetky, spojili v čase okolo prvého jarného dňa a pripravili každoročnú akciu Printemps au cinéma, čiže jar v kine; tri dni, počas ktorých stáli všetky lístky 3.50 Eur. O prepojení a spolupráci kín svedčí aj ich dramaturgia, ktorá pokrývala skutočne široké pole kinematografie, ale ani jedno kino pritom nekonkuruje ďalším. Neviem si predstaviť, že by sa na Slovensku všetky, komerčné aj nekomerčné kiná v jednom meste podujali na niečo podobné. Inakšie v Paríži kino stojí od 4 do 9 €. Klasickejšie klubové premietania okolo 6, pre študentov 4. Novšie, komerčnejšie filmy sú okolo 10 eur.

Ako vravia samotní Francúzi, táto anti multipexizácia a anti komercionalizácia filmovej kultúry je špecifikom Paríža a v ostatných mestách je to podobné ako na Slovensku. Každopádne to mi nebráni byť optimistom, že Žilina bude nasledovať toto centrum kultúry a módy.

Martin Krištof