“A TAKTO?” je divadelno-tanečné predstavenie, ktoré vzniká v rámci rezidencie na Stanici Žilina-Záriečie v spolupráci klaviristu a pedagóga Kamila Mihalova, tanečníkov Jara Viňarského, Matthewa Rogersa, Zuzany Burianovej a ďalších dvoch pedagogičiek a jednej študentky z Fakulty humanitných vied Žilinskej univerzity. Východiskom predstavenia je túžba zachytiť / fixovať / predstaviť tvorivý proces predstavemia - čiže nikdy neuzatvoriť to najjemnejšie a najskrytejšie na každom predstavení - vlastnú kostru, vlastný vznik. Predstavenie vzniká v spolupráci divadelníkov a nedivadelníkov a každý z nich ma právo režiséra, scénaristu, aj scénografa. Zvláštnosťou je že predstavenie je tvorené (nielen) pre konferenciu / platformu PRIZMA, ktorej myšlienka vzišla z akademickej / mimodivadelnej pôdy.

Na otázky odpovedá Kamil Mihalov.

Čo je to Prizma, v rámci ktorej pripravujete toto predstavenie?

Oficiálne ide o Univerzitnú synergickú platformu, ktorá je súčasťou dlhodobej stratégie formulovanej ako Interdisciplinarita – kľúč k obohateniu slovenského akademického diskurzu. Ale aby som nikoho neodstrašil. Za jej vznikom je náhodný impulz a bezprostredné rozhodnutie pokúsiť sa vytvárať priestor pre veci, o ktoré sa zaujímame. Žilina, ak berieme do úvahy najmä akademický priestor, je mestom technických resp. dopravných zameraní. Zhodou okolností sa tu objavila aj humanitná línia, v rámci ktorej ťažko hovoriť o dlhodobej tradícii, no o to progresívnejšie sa prejavuje. Nechceli sme ju nechať rozptýlenú kade-tade, tak sa ju pokúšame sústrediť do platformy kvôli príležitosti konfrontovať. Jednak humanity samotné, ale tiež humanity so všetkým možným, napr. aj s prírodnými vedami. Plán je veľmi jednoduchý. Pravidelná Realizácia Interdisciplinárneho Zdieľania Možných Alternatív, skrátene PRIZMA, je založená na koncepte: spoločná téma – pestré spektrum stanovísk. Omrzela nás špecializácia, ktorá v extrémnych prípadoch ústi do izolácie. Ak si predstavím, že by som ako klavirista hral koncerty iba ďalším klaviristom, alebo by som ako vedec komunikoval výlučne s kolegami v odbore, až ma zamrazí. Som presvedčený o tom, že si ľudia majú čo odovzdávať. Tak trochu nútime stretávať sa…

Už viac ako mesiac skúšate predstavenie A takto?, do ktorého je zapojených viacero povolaní, profesií a tvorcov. Môžeš nám opísať o čom v súčastnosti predstavenie je, či je aj v procese tvorby proces tvorby pre vás stále rozhodujúci?

Okrem zámeru vytvárať formálne podmienky (publikácia a prezentácia príspevkov, odborná či vedecká polemika, rozširovanie teoretického diskurzu a pod.) chceme vytvárať aj podmienky pre aktuálne kultúrne, umelecké prejavy (tematické výstavy, koncerty, predstavenia a pod.). Tie predstavujú neodmysliteľnú súčasť tohto podujatia. V rámci nej totiž získavame v „zhustenej“ podobe a bez neraz mätúcich slov (tak, ako to dokáže iba umenie) komentáre k dobe, ktorú žijeme.

Nápad pustiť sa do experimentovania s javiskovým tvarom nás prepadol pri „hútačke“ na káve. Za to, že sme sa dostali aj k jeho realizácii, som vďačný opäť v zásade náhodnej konštelácii ľudí. Práve „hybridnosť“ skupinky, ktorá okolo predstavenia vznikla, určuje aj spôsob, akým nad ním uvažujeme a najmä materiál, ktorý do neho vkomponuvávame (veľmi čudné slovo). To áno. Proces tvorby je rozhodujúci nepretržite. Z neho aj zámerne recyklujeme konkrétne elementy. Niekam to ide. Ale kam, to sa sám zatiaľ neodvážim odhadnúť.

Ako sa zachytáva niečo tak jemné, ako je práve proces tvorby? Dá sa vôbec fixovať? Nie je fixácia jeho deštrukciou?

Náš postup - avšak iba do miery, do akej ho dokážem sledovať - by som pre túto chvíľu opísal ako hľadanie (a dúfam, že aj nachádzanie) veľmi konkrétnych postupov, ktoré uplatníme doslova tu a teraz. Vedome sa vyhýbame prílišnému fixovaniu. Na druhej strane sa ale tiež vyhýbame improvizácii. Myslím, že by pre tento projekt ani nebol čas pre zaoberanie sa príliš zložitými improvizačnými princípmi. Znie to veľmi zložito, ale v skutočnosti ide o dôverne známe elementy, ktoré dávame do pre všetkých čitateľného kontextu.

Do akej miery je výsledok ovplyvňovaný tak širokým spektrom zapojených osôb? Tanečníci, pedagógovia, hudobníci a hudobní pedagógovia, komunitní pracovníci?

Nakoniec sa to utriaslo tak, že sa striedavo stretávajú traja tanečníci, jeden klavirista, jedna študentka a dve pedagogičky z Fakulty humanitných vied Žilinskej univerzity. Vtip je v tom, že bez toho, aby sme sa o to výrazne snažili, objavil sa pre nás zásadný tvorivý prvok – ešte sa nám nepodarilo stretnúť všetkým v jednom čase a priestore. Toľko k tomu.

Sám si hudobník. Prečo si si vybral za nosnú umeleckú výpoveď pre tému práve divadlo a tanec? Je proces tvorby v hudbe menej dôležitý?

Som výkonným umelcom – interpretom. Nepatrím k tým štastlivcom, ktorí majú ambície a potenciál komponovať hudbu. Klavírny koncert sme už do programu zaradili a ja sa, pokiaľ to len ide, rád vyhnem účinkovaniu na projektoch, ktoré organizujem. Nedokážem sa dôkladne venovať všetkému naraz. Okrem iného témou aktuálneho ročníka PRIZMy je Kultúrna identita… a vo mne sa to vonkoncom nebúri v tom zmysle, že ma ako kreatívnu bytosť určuje výlučne „klavírovanie“, ale aj veľa vecí mimo neho. Dokonca si myslím, že nebyť nich, tak by som nemal o čom „klavírovať“. Inak, táto otázka je na veľmi dlhý rozhovor…

Môže byť proces tvorby ukončený? Môže byť tvorba niekedy ukončená? Môže byť ukončený tento rozhovor?

Hmm. Vyskúšajme. Končím…
A teším sa nabudúce.

Premiéru predstavenia A takto? uvidíte na Stanici vo štvrtok 8. 3. o 20.00 h.