Od KioSKu už uplynulo niekoľko dní, no v záhrade ešte blednú štvorce a obdĺžniky po zbalených stanoch. Jedinečnosť divadelného a tanečného umenia spočíva aj v jeho prchavosti. V inscenácii Posledná historická úloha mladej generácie zaznela výstižná veta: „Tento zážitok bude trvať iba od začiatku do konca predstavenia.” Na festivale však ešte nasledujúce ráno vreli reakcie, komentáre, postrehy aj pripomienky nielen od kolegov z divadelnej branže, ale i od divákov.

Na ranných fórach sa pri dobrotách od sestier Šrámkových dišputovalo jedna radosť, niekedy až do poobedia. J. Viňarský v úlohe moderátora hodnotil pohybovú a tanečnú zložku, k prezentovaným dielam sa vyjadroval aj teoretik M. Zweifelhofer. Sekundovala im úderka svetelného dizajnu – J. Beneš spolu s J. Rolníkom. Ranné diskusie ponúkli možnosť konfrontovať program festivalu deň po dni. Prejavili sa na nich postoje divákov aj očakávania tvorcov voči publiku. Podľa J. Viňarského by bolo ideálne, keby: „…ľudia prišli do divadla iba z čistej potreby a neriešili by, čo za žáner bude na javisku.“

PIATKOVÉ RAŇAJKY

M. Piaček v diskusii objasnil svoju motiváciu k projektom. Podľa jeho slov ho fascinuje mestská atmosféra a kultúra. Zdôraznil význam regiónu v kultúrnej politike, identite i pri tvorbe: „Genius loci je zaujímavejšie aj pre cudzinca – nechce kozmopolitnú hudbu, ale napríklad bratislavskú.“ Otázky z publika smerovali aj na sestru I. Šrámkovú, ktorá účinkovala v projekte reflektujúcom urbánne legendy Žiliny. Zhodnotila svoju javiskovú skúsenosť: „Bol to extrémne cudzorodý priestor a cítila som sa cudzorodo.“ Spoluprácu s ňou si však M. Piaček nevedel vynachváliť: „Nie je to prvý projekt, čo robím s nehudobníkmi a nedivadelníkmi. Mne sa niekedy lepšie robí s elektroinštalatérmi než s huslistami.“

Perfomance-inštalácia Smetiar v podchode pri Záriečí vzbudila u publika až protichodné reakcie. Tanečník T. Danielis preveril odvahu divákov, keďže počítal s ich aktívnym prístupom. Spätne definoval svoj zámer manipulovať s diváckym uhlom pohľadu a vymenoval tri možnosti reakcie, pričom voľba bola na recipientovi: odchod z predstavenia, jeho dotvorenie alebo aspoň pohyb okolo scény za lepším výhľadom.

Site-specific projekt od Debris Company pod názvom Private prisons vzbudila pozornosť najmä priestorom, v ktorom sa odohrával. Tanečníci sa po krátkej prehánke vyrovnávali s vlhkou trávou. Ich flexibilitu pochválil J. Viňarský, podľa ktorého si dokázali prispôsobiť priestor staničnej záhrady a nebojovať s ním. Režisér J. Vlk priblížil publiku autorský zámer: „Napriek dažďu sme sa nechceli vzdať predstavy tancovať pod stromami. Vždy je lepšie hrať za dažďa na tráve ako na baletizole.“ Honza Beneš reflektoval aj svetelný aspekt tohto počinu: „Keď sa svietila zelená farba na zelenú trávu, bolo to rákosníčkovské.“

POPRI SOBOTNÝCH LIEVANCOCH
Skupina T-d’U svojím divadelným predstavením ôKô zaujala aj divadelníčku a režisérku z Belgicka J. von Crailsheim: „Repetetívny princíp dokáže fungovať veľmi zábavne.“ Ocenila inovatívny prístup k téme, ale chýbalo jej spracovanie závislosti na divadle, ktoré by tematicky zapadlo. J. Viňarský postrehol v spracovaní príbehov závislých ľudí veľkú popisnosť, v tanečných predstaveniach preferuje abstraktnejšiu rovinu.

Slovenská tanečníčka L. Kašiarová pôsobiaca v Prahe aj ako producentka definovala svoj vzťah k pohybovému divadlu krátko: „Rozhodla som sa nájsť 30 sekúnd tanca, ktorým by som dokázala veriť.“ Vyznanie diváka, na ktorého jej výstup ALA III pôsobil akoby stretávala na javisku sama seba, prijala so slovami: „Áno, každý deň sa na parkete stretávam sama so sebou a bojujem s tým.“ Zapôsobila aj na kolegov z Čiech, ktorí ju až do festivalu poznali bez umeleckých ambícií: „Slušná punkerka. Tu si prídeš a pustíš si hudbu z mobilu, odídeš a zavrieš sa do skrine.“

O vznikaní tanečno-pohybovej perfomance Much too much or „Once you go US, you can’t go back“ prezradil hovorca tandemu P. Šavel: „Pri skúške v S2 sme tam stáli s lampičkou a hovoríme si „inovácia je dobrý choreograf.“ Na festivale odprezentoval s tanečným partnerom S. Dobákom len rozpracovanú verziu, podstatnú časť predstavenia tvorila improvizácia. Ako však upozornil J. Viňarský, čistá improvizácia je vzácnosťou: „Každé predstavenie vopred označené ako improvizácia je v skutočnosti štruktúrované. Vie sa, čo pôjde za čím, je tam základný strom, okolo ktorého sa šíri pohyb a choreografia.“ Light dizajner J. Rolník našiel za paródiou patetických barokových obrazov aj ďalší rozmer: „Keby sa ľudia nesmiali, trhalo by to srdce.“ J. Viňarský videl v odvahe experimentovať silnú stránku tanečného duetu: „Vaša práca sa nebojí omylov a trápností.“ O tom, že najmä posledná časť silne zapôsobila na publikum, sa presvedčil na afterparty: „Stretol som v noci diváka, ktorý mi hovoril, že mal tiež chuť vyzliekať sa, ale priateľka ho zastavila.“

NEDEĽNÉ SUMARIZOVANIE

Posledné raňajky zmenili aj rolu J. Viňarského. Z moderátora prešiel do roly hodnoteného tanečníka, keďže fyzická esencia pôvodne temnotou presýteného dramatického textu Helver a tí ostatní si vyžadovala odlišné spracovanie. Práve tanec mu pomohol plastickejšie vykresliť jeho postavu: „Je to zvláštna poloha, rola ma vzrušuje, užívam si ju. Niekedy sa sám seba zvnútra bojím, najmä môjho postupného vývinu despotickosti.“ Kolegyňa L. Kašiarová reflektovala postupne gradujúcu choreografiu: „Keď sa človek vloží do priestoru ako nábytok, padá naňho prach – funguje to.“ Zazneli však aj kritické pripomienky z radov tanečníkov: „Chýbala silnejšia kontemplácia tiel v tichu.“ J. Viňarský súhlasil s výhradami a pripustil, že: „Keď na diváka sadne princíp a on ho pochopí, treba z neho vyjsť von.“

Domácu produkciu Záriečia zastupovala dráma s dokumentárnymi prvkami Posledná historická úloha mladej generácie. Z tvorivého tímu neostal do nedeľného rána nik, preto na otázky odpovedala dramaturgička Stanice – M. Filinová. Inscenáciu charakterizovala ako voľbu režiséra J. Šimka medzi postavou a odriekaním textu.

Dopozerané. Dojedené. Dopité. Dovidenia o rok!